Zita

Volala sa Zita a nebola z tých pekných. Bola z tých čudných a hanblivých zároveň. Ale v kolektíve ľudí, čo poznala si nezavrela ústa. Jej domov nebol ako domov ostatných. Niekedy bola odkázaná sama na seba a hovorila si, že sa učí do budúcna.
V zrkadle videla svojho otca. Bála sa svojho výzoru, pretože sa bála svojho otca, ktorý je v zúfalý v jame zla. Mala obdivované kamarátky. V hlave tie kamarátky nazývala magnetmi. A tým kamarátkam to liezlo na nervy pretože Zita priveľmi o ich magnetizme mudrovala. A robila si z nich srandu, a kamarátky to urážalo. Lenže magnetickým kamarátkam nedošlo, že im Zita závidí krásu. Vtedy ešte Zita nevedela, že krása nie je všetko. A kamarátky to vedeli a boli pekné aj zvnútra. A mali výhodu. Iba Zita nie.
V jedno pekné popoludnie Zita stretla Barbie a povedala jej, že má pekné vlasy. "Ďakujem." Zita očakávala, že Barbie dodá k svojej vďake aj frázu : ''Aj ty'' ale bohužiaľ nedočkala sa. Prečo by aj mala? Veď nie je pekná.
Celý život sa Zita modlila len za jednu vec. Bol to jej veľký sen. Každý má nejaký sen. Jeden, čo je najväčší z tých všetkých ostatných snov. A za tento sa Zita modlila už štyri roky. Vtedy, keď sa dozvedela, že nemá šancu. Že rodina si dedí aj takéto veci. Chcela každému dokázať, že ona to nezdedí. A tak sa modlila a dúfala. V dobrom i v zlom. Vyhýbala sa zlým myšlienkam. A večerala žuvačky. Hrešila závidením, ale vedela, že Boh existuje aj za to zlé v jej živote. To patrí ku každému. Každý má v živote niečo zlé.
Ale aj dobré. A to je Boh.

Ernest a Klára

Klára bývala v lese na úpätí hôr. Nikto nevedel prečo na úpätí ale bolo jej tam dobre.  S bielymi šatami a bosými nohami sa prechádzala po horskej čistinke a hľadala kravské exkrementy. Za skalou našla králika. "Kann Ich tote dich?" usmiala sa na ňho a chytila ho za uši. Nie, nezabila ho. Zatočila s ním vo vzduchu a králik odletel.
"Bist du normal?" ozval sa z poza smreku obyčajného niekoho hlas. "Wer ist das.." zašepkala a zakrádala sa potichu k stromu. "Mein Name ist Ernest. Sie haben mir gesagt dass ich mit dich bleiben muss." "Wer? Wer hat das gesagt?" zježilo sa dievča, no človeka, komu patril hlas stále nevidela. Obzerala sa do všetkých strán. "Deine Eltern. Sie haben Angst uber dich. Komm zuruck Klára. Bitte..." vystúpil od smreku obyčajného. Klára ostala hladieť ako obarená. Pred ňou stál o niečo starší Ernest Wagrein, ktorého si pamätala ešte z detstva. Zo Salzburgu. Keď boli malí, rozprávali sa v pieskovisku a naháňali sa na klzisku na Weihnachtsmarkts v Salzburgu. Vtedy ešte boli šťastné obe ich rodiny, priatelili sa, chodili lyžovať, k moru, na túry do lesa, do lesa do lesa, zum Wald, zum Wald....To bolo ešte pred tým, než sa Klára rozhodla do lesa odísť navždy. Ernest Wagrein na ňu hľadel s úžasom. Už to nebol ten pohľad na samozrejmú štvorročnú kamarátku s ružovým bicyklom. Bol to pohľad na sedemnásťročné strapaté dievča s dlhými tmavými vlasmi, s bielymi šatami, ktoré neboli špinavé a na jej bledú pokožku, ktorú slnko ukryté vysoko nad stromami nemalo šancu opáliť. Z Klárinej strany by sme mohli povedať to isté. Ernest vyzrel na chlapa, už to nie je ten šesťročný frcek, čo sa vychvaloval na celom sídlisku, že v septembri už nastúpi s kornútom do školy. Teraz má 19 rokov, 5 centimetrové tmavohnedé vlasy mu horský vánok fúka doprava a v bledohnedých očiach mu vidno, že si toho už v živote odžil dosť. Klára si ho premeriava od hlavy po päty, no stále je v nehybnom postoji. "Vráť sa domov. Nevieš si predstaviť, čo prežívajú tvoji rodičia." "Ale, hádam s nimi nie si každý deň Ernest." povie. Vtedy si uvedomí, že slovo Ernest vysloví z úst po veľmi dlhej dobe. Bolo to ako ochutnať mäso po období vegetariánstva. "Poprosili ma, aby som ťa našiel a podal im informáciu, že žiješ." vysvetlil. "Tak sa vráť a povedz, že som v poriadku. Čo ťa tu ešte drží?" odhrnula si vlasy z polovice tváre a zaborila do nich prsty, že ich rozčeše. "Nemôžem ťa tu predsa takto nechať Klára. Vyzeráš...hrozne" povie úprimne, načo sa Klára zasmeje. "Vďaka Ernest. Nepotrebujem aby som trápila niekomu myšlienky. Ani ni to nepotrebuješ. Ani moji rodičia. Žijem. Povedz im to, a bude pokoj." otočila sa. Ernest k nej zozadu podíde. "Klára..počúvaš sa vôbec? Už máš sedemnásť. Si v tom najdôležitejšom veku, čo sa života týka. Tieto roky doslova ovplyvňujú tvoj život. Vráť sa do školy." "Šibe ti? Na základku k štvrtákom? Vybrala som si pred siedmimi rokmi. Ako hovoríš. Tieto roky ovplyvňujú môj život. Som v lese, v lese aj zomriem." začne kráčať lesným vydupaným chodníčkom, ktorý sa sedem rokov pod jej nohami formoval. On ju nasleduje. "Klára. Zmenila si sa. Keby si vedela, čo všetko sa k lepšiemu zmenilo v meste." "Daj mi pokoj. Prečo proste nemôžem žiť tak ako chcem ja? Boh nám dal predsa slobodu." "Áno dal. Ale .. dal ti možnosť aj na lepší život. Prečo si to odmietla?" pokračovali v chôdzi. "Lepší život? Šikanovaniu v štvrtej triede Markusom Scheerom a Lizzy Tokovou? Nie ďakujem." neodvážila sa mu pozrieť do očí. "Klára. Mali ste desať. Teraz máš sedemnásť. Ľudia sa menia. Markus Scheere chodí do školy vo Viedni a Lizzy kontaktuje drogových dílerov. Všetko je ináč. Sedemnásťroční ľudia sú iní." Zrazu sa ocitnú pred Klárinou chatrčou. "Tu bývaš?" zmení tému Ernest a nazrie dnu. "Áno. Ani nevieš aká tu som šťastná." usmeje sa Klára spokojná, že už nepreberajú tému Salzburg. "A čo jedávaš?" "Väčšinou lesné maliny a jahody. Cez zimu lovím spiace medvede a bobrov." Ernest sa uškrnie. Nechce jej veriť, no keď zbadá za jej amatérsky zostrojenou posteľou luk a šípy s puškou, pochybnosti ustanú. "Odvážiš sa aj na medvede?" "Musím." odsekne. "Nemusíš. Dobre to vieš. A kde si pečieš ?" zdvihne prekvapene obočie. "No pred chatrčou mám ohnisko, v zime je ťažké zapáliť vlastnoručne oheň, tak sa mi stane že vezmem poľovnícke čižmy a bežím dolu do doliny a ukradnem zapaľovač a trocha dreva." vysvetlovala. "Nechápem ťa Klára. Vieš koľko zlých vecí sa ti tu mohlo stať?" zahľadel sa svojimi bledohnedými očami do tých jej modrých. "Zvykla som si. Na všetko sa dá zvyknúť. Tento dar, čo nám dal Boh si asi vážim najviac. Zvyknutie si a prispôsobovanie sa." Dieses Madchen ist rechts.