Olivia 2

Pamätám sa len, že v ten deň pršalo.
Spievali sme kostolné pesničky a asi sme sa aj na nich zabávali. No farárovi Nutellovi to nevadilo. Spieval s nami. Jeho biele zuby boli priveľmi vycerené že priam vynikali na jeho černošskej tvári. Farár Nutella sa stále smial. Zaujímavé bolo, že priam vynikal medzi nami, deťmi nordickej rasy. A to sa mi páčilo.
Tim sedel vedľa Mika a obaja spievali značne nahlas. Uršula ma počas Prišli sme ťa vzývať drgla, a poznamenala, že na Tima určite v Stuttgarte zosadol dar Ducha Svätého spevu. Chcela som sa zasmiať ale moje ústa mi to nedovolili. Bola som príliš znepokojená jeho zmenou. Nie, že by mi to vadilo, ale chvíľami sa mi ani nezdalo, že je to ten istý Tim, ktorý minulý november zmizol.
Tim Fruhling je skoro dospelý, má blonďavé vlasy a modré oči. Chvíľami sa vám zdá, že vyzerá ako typický crushko alebo nemecký herec Schweighofer. Ale iba chvíľami. Je na vás ako dlho tá chvíľa potrvá. 
Prvý krát som ju uvidel keď sa začala dusiť. Bol som dosť zmetený hlavne keď som ju po dlhom čase uvidel takto. Keby som ju bol takto videl, ešte pred mojim odchodom do Nemecka,  určite by som sa smial. Neviem prečo som sa nesmial ani teraz. Dával som to za vinu tomu, že ešte len rozpoznávam zmenené Vaduzké spoločenstvo a nemám čas na srandu. Čo?
Mike mi rozprával o jeho štipendiu, ktoré dostal na Univerzite v Ženeve. Nie, že by ma to nezaujímalo ale chcel som ísť za Oliviou a niečo jej povedať. Sedela sama na schodoch a vyzerala celkom unudene. "Mike, si fakt dobrý, že sa ti to podarilo. Gratulujem.."  potľapkal som ho po pleci ako jeho verný známy. Hneď ako som naňho vyceril zuby, kráčal som smerom ku schodom. Nevidela ma. Tá päť metrová cesta k nej mi pripadala ako cesta nekonečná. Aký som bol pred rokom a pol? Musím sa tak správať aj teraz. Volal som ju uhorka. Nie.. "Čau Oliva." prehovoril som, až mi ostalo sucho v hrdle a to som pred chvíľou vypil pohár Almdudleru.
"Ahoj Tim." usmiala sa. To je zaujímavé, že som zabudol na moju pred-nemeckú identitu keď sme boli spolu každý deň. Bol som vtedy ešte ten pubertálny týpek alebo už mi to bolo jedno?
"Ako žiješ tu v tejto.. nazvime to dierou?" viac umelý som snáď už byť nemohol. Pre istotu som sa začal rehotať. 
"Mám sa tu dobre. Chodím stále na tú istú školu a Lichtenštajnsko mám rada. Máme tu super možnosti, mali by sme sa snažiť túto krajinu zvelebovať a nie odchádzať na študijné pobyty do Nemecka." povedala. Bol som v úplnom šoku. Chcel som sa smiať. Smiať na sebe, na jej názore, na všetkom. Hrabe mi. "Olivia tebe šibe?" spýtal som sa úplne odveci. 
Potom som sa na ňu pozrel a už som sa snažil byť sám sebou. Nech som aký som. Je mi to jedno. 
"Vieš, nechcel som ťa nejako uraziť ale ja mám v Stuttgarte rodinu. To neznamená, že som sa vykašľal na Lichtenštajnsko, zem moju rodnú." povedal som dúfajúc, že to nevyznelo ironicky a radšej som odišiel hrať futbal.

Olivia

V jedno pravé májové popoludnie som ho zahliadla. Človek by si myslel, že naňho zabudnem. Veď som ho nevidela presne 17 mesiacov.
Bol presne taký istý ako pred dvoma rokmi v novembri. Moja hlava utrpela mierny skrat, v hrdle mi zovrelo presne tak isto, ako to opisujú v knihách. On ma nevidel, a to mi vyhovovalo. Ešte by sa pobavil na mojom skamenenom výraze, ktorý určite nebol kratší ako dvadsať sekúnd.
"Si v pohode Olívia?" usmiala sa na mňa Uršula a naznačila , nech sa od tých recyklačných smetiakov posunieme. Žuvačka, ktorú som prežúvala mi od šoku zabehla a mýt, že mi v žalúdku ostane sedem rokov, som ignorovala.
To mi ale nemohlo. Rozkašľala som sa na celú bielu miestnosť až tak nahlas, že Uršuline trieskanie ma po chrbte to ešte zhoršilo.
Keď sa tá nepriateľská žuvačka vrátila z dýchacích ciest naspäť, ihneď som ju oblúkom vypľula do čierneho koša. Keď sa to vystúpenie skončilo, musela som sa začervenať. Pár ľudí na mňa s údivom hľadelo. Dobre, všetci. "Si v poriadku" spýtal sa Mike a ja som prikývla. Tí všetci sa dousmievali a vrátili sa k ich predošlej činnosti. Uršula podotkla, že sa pritom skoro od smiechu pomočila, tak bežala na záchod. Tak som si osamelo sadla na najbližší schod a hlavu podoprela rukami hľadiac na miesto, kde som skoro zomrela. Preháňam.
"Čau Oliva.'' prišiel. Nie, žeby som to nečakala, ale to, že sa absolútne nezmenil mi ešte viac vyrážalo dych.
"Ahoj Tim." vydala som zo seba, a  fakt, že som toto meno nevyslovila už poriadne dlho ma mierne zaskočil.
"Ako žiješ tu v tejto.. nazvime to dierou?" začal sa smiať no ja som strúhala kamenný výraz pod ktorým sa skrývalo moje opätovné spoznávanie ho. Fajn. Je viac namyslený. Dobre, nebudem ho súdiť podľa prvej otázky čo mi po roku a pol položil.
"Mám sa tu dobre. Chodím stále na tú istú školu a Lichtenštajnsko mám rada. Máme tu super možnosti, mali by sme sa snažiť túto krajinu zvelebovať a nie odchádzať na študijné pobyty do Nemecka." prišla som si ako starý hrdý národovec ale stále som sa snažila zachovať na tvári výraz šestnásťročného dievčaťa.
Tim sa na mňa s údivom pozrel a potom sa usmial. "Olivia, tebe šibe?" ticho sa zasmial a pozrel sa mi do očí. Keby som stála asi by sa mi podlomili kolená pretože situácia, že zrazu sa tu vo Vaduzovskom spoločenstve mladých zjaví po sedemnástich mesiacoch a potom sa na mňa zahladí tým pohľadom, ktoré prinúti každé dievča zamilovať sa doňho by som postojačky nezvládla. Musela som uhnúť pohľadom a rozhodla som sa mlčať.
"Vieš, nechcel som ťa nejako uraziť ale ja mám v Stuttgarte rodinu. To neznamená, že som sa vykašľal na Lichtenštajnsko, zem moju rodnú." uškrnul sa a celá jeho veta vyznela ironicky. Čo sa to s ním stalo? Môj názor na jeho nezmenenie sa, sa mi každým jeho slovom začal vyvracať.

Tomato Moby

Milá Ruth. 

Včera sa mi narodil brat. Volá sa otrasne. Volá sa Frederik. Asi skočím z mosta. Keď sa môj otec dozvedel, že sa volá Fred, skoro v nemocnici zkolaboval. Plánovali predsa meno James. 

Keď som sa mamy pýtala, prečo mu dala také meno, odvetila, že posledné mesiace tehotenstva sa jej v hlave mihali slová Bella a Fred. A myslela si, že je to znamenie. To znamenie určite nebolo. Bola to materinská intuícia, že ma Fred znásilnil. Ale zlú intuíciu jej tehotenské hormóny preprodukovali na nejaké nepochopiteľné znamenie. 

_

Milá Ruth,

Fred je už doma. Je zlatý ale ešte stále je mi nevoľno pri počutí jeho mena keď ho mama prebaľuje alebo tak. Otec navrhol, že ho bude volať Derik aby prvú zlú časť mena odtrhol, ale mama povedala, že sa jej to nepáči. Keby tak len bola vedela, čo pre mňa to otrasné meno znamená. 

_

Milá Ruth,

John bol u nás a Derik sa na ňom stále smial. Mama povedala, že z Johna bude dobrý otec a že má super skúsenosti, keďže má mladších bratov. Trocha som sa začervenala a skúsila som si námatkovo Johna predstaviť ako otca. Bola to zvláštna predstava ale vlastne by to do seba všetko pasovalo. Viem, že Boh chce, aby mal John milión detí. Ktovie, čo chce Boh robiť so mnou...

_

Milá Ruth, 

už je to rok od tej hroznej udalosti s Fredom. Bude to rok, čo chodím s Johnom. A taktiež aj Derik bude mať o dva týždne rok. Fred je ešte stále vo väzení. Minule som na uluci stretla jeho mamu, ako plače. Stál pri nej Todd. Keď ma jeho mama zbadala, začala plakať ešte viac. Zrejme sa viní za to, že porodila takého syna. Podišla som k nim a povedala som: Máte aj dobrého syna. Todda. Povzbudzujte ho dobre ? 

Som čudná. Fredovi som odpustila. Za to čudná nie som.

__

Milá Ruth, 

Som šťastná. posledný záznam tu mám zpred roka za čo sa hanbím. Ale dôležité je, že som zmaturovala. Idem na vysokú na Montanskú. Ak mám pravdu povedať, na Montanskú idú všetci z Heleny. Aj John. Aj Rudolfa. 

__

Milá Ruth,

Derik mal včera desať rokov. To je ale, čo?

S Johnom som už dva a pol roka vydatá. Volám sa Isabella Moby. Adorable bolo vtipnejšie, čo už. Neverím, že som si našla čas napísať sem. Ale Phil a Jacob spia a ja som sa začala hrabať v komore nášho žltého domu na predmestí Memphisu. Našla som ťa Ruth. 

Phil a Jacobs majú skoro jeden rok. Sú to moji synovia. Dvojičky. 

Ktovie ako by si reagovala na tento záznam v deň, keď si išla kúpiť s Johnom paradajky. Je to šialené. O ulicu vedľa je kostol sv. Moniky čo je dosť super. Aktuálne čakám tretie dieťa a je mi jedno čo to bude. Lebo na to, že mám 26 rokov, je tri deti super, no nie?

Fred je ešte stále vo väzení. Minule som bola na súde s prosbou, či by ho nemohli pustiť. Vraj nie, lebo má na krku viac vecí než len znásilnenie. 

John má firmu na paradajky. Tomato Moby. Ak ste to logo videli v supermarkete, to je on. 

To je všetko zatiaľ. Dúfam, že kráčame po správnej ceste, Pane.

Phil sa akurát zobudil. Musím bežať. Čau Ruth. 

emka.

Ruth

"John, musím ti niečo povedať kamoš." 

"Hovor.." uškrnul sa.

"Bellu znásilnili.." ozval sa.

"Čo?" 

Todd pozrel na zem a prikývol.

"Kto?!" zvýšil hlas a bolo vidno, že mu červeň stúpa do tváre.

"My bro." pomaly prehltol čiernovlasý kamarát.

"Zabijem ho." zašepkal a prudko sa zdvihol z kresla, ktoré už dvadsať rokov dopĺňalo nemocničnú chodbu. Začal bežať smerom k výťahom a Todd ho nasledoval. Samozrejme, že ITčkár nestíhal za novým útočníkom školy sv. Apolónie.

"Páni kam bežíte?" zastavil Johna primár a skúmavo sa mu zahľadel na obväz na hlave. Plavovlasého to iba zdržovalo, tak sa mu vytrhol z rúk a vybehol z hlavného vchodu. 

"JOHN!!!" zvrieskol Todd keď bol vonku a hľadel na zmenšujúceho sa kamaráta v diaľke, ktorý bežal smerom domov.

__

Milý denník,

budem ťa volať John, pretože Johna mám rada. 

Nie, John nie. Nechcem Johna zaťažovať mojimi problémami, pre ktoré som si práve tento denník založila. Ale nemôžeš byť ani Fred, aby som ti uberala na nálade, pretože pri tom mene je mi zle.  Bože, pomôž mi.

Milá Rút, (to je skvelé meno)

minule som čítala o tebe príbeh v Biblii. Stalo sa to ešte pred osudnou sobotou, ale to nevadí. Bola to ešte tá pekná časť môjho života. Minule som sa otca Grega pýtala, prečo existujú znásilnenia. Aj to bolo pred osudnou sobotou. Odpovedal, že je to zlo. A zlo existuje vždy. Zlo je tma a dobro je svetlo. Tma je všade tam, kde je nedostatok svetla. Ak mám byť úprimná, nepochopila som ho, pretože mi vlastne ani neodpovedal. 

Rút, cítim sa zúfalo. Otec včera vyhodil tri vrecia plné papierov. Na tých papieroch bol nakreslený Fred. Ale nebolo ho poriadne vidno, lebo som ho celého dočmárala, doškrtala a popísala som vedľa neho hnusné nadávky. Najhoršie na tom je, že mama je tehotná a nemôžem sa jej zveriť o mojom najhoršom zážitku v živote. Oco mi poradil, že ak chcem súrodenca, mám počkať. Vraj by od žiaľu potratila. Otcovi sa nedá so všetkým zdôveriť. Hlavne o takýchto hnusných veciach. Síce sa o tom so mnou tri hodiny rozprával, celý čas som plakala a prikyvovala. Poradil mi denník. Tu si a máš tu byť namiesto mamy. 

Toddovi by som sa mala poďakovať, ale podobá sa na Freda. A Freda už nechcem vidieť. Najviac ma desí to, že to bude vedieť celá škola. Budú ma nasilu ľutovať a všetci to budú riešiť, takže sa na to len tak nezabudne. Čo bude pre mňa zjavne ťažké. A ťažké je to, že sa začínam báť všetkých mužov a chalanov, ktorí sa na mňa len pozrú.

Ale dnes sa mi stali aj dobré veci. Bola som len tak v parku a objímala som stromy ako šibnutá. Mala som voľný pocit a aspoň na chvíľu sa mi pred oči nevracala slnečná sobota.

__

"Dole stojí John, Bella!" zakričala mama na Bellu z kuchyne a Bella ihneď svoju novú kamarátku vypustila z rúk. John mal obväz okolo čela a zhora mu trčali priveľmi strapaté vlasy. Vyzeral dosť skleslo. "Ahoj" pozdravil ju po dlhej dobe a ona sa mu podvedome hodila okolo krku. Zatiaľ si mohla do svojho zoznamu nebojím sa chalanov napísať otca a Johna. 

"Todd mi to pred chvíľou oznámil. Prečo si mi to nepovedala?" 

"Na čo by ti to bolo? Nechcem zaťažovať ľudí, ktorých mám rada." snažila o úsmev.

John sa stále tváril vážne.

"Kde je teraz ten magor O'Magor?" 

"Neviem. Ale za to všetko mu hrozí minimálne dvadsať rokov nepodmienečne. Tak mi to povedal otec." povedala.

John si vzdychol a povedal: "Bella musím odísť s naším tímom do Vancouvru. Postúpili sme do celo kontinentálnej ligy." 

"Gratulujem." usmiala sa na jeho bledohnedé oči a on ju pobozkal. 

__

-Ja veď.

-Will you marry me James McAvoy?

(please say Ok)

Päť.

https://www.youtube.com/watch?v=LqRZ2_w56U0

Na druhý deň ráno zašla Bella k Fredovi domov. Bola teplá ranná sobota, úplný opak minulého dňa.
Fred býval v asi najstarších obytných domoch v meste. Niektorí obyvatelia nazývali tieto domy, opachy mesta Helena. Sivé zaužívané sedemdesiat rokov nezrekonštruované kocky, kde na každom balkóne namiesto červených muškátov viseli šnúry s farebným prádlom.
Bella uňho bola už dva krát, takže sa mierne vyznala. Vyšla na najvyššie poschodie, a zaklopala na jedny zo štyroch dverí, kde bola pribitá vyblednutá menovka s nápisom O'Magors. 
Mám byť k nemu hnusná alebo sa tváriť, že je všetko v poriadku? prebiehalo Belle hlavou kým čakala na otvorenie. V poslednej chvíli si spomenula na kostol, no to už Fred stál vo dverách. "Hey sweetie." pozdravil ju jeho tradičným pozdravom, ale jeho nálada bola na bode minima. Bol sklesnútý, mal kruhy pod očami, strapaté vlasy, a pokrčené tričko, ktoré mal zrejme oblečené už tretí deň.
Bella si ho premeriavala od hlavy po päty a stále mlčala. Ani sa neusmiala. Fred ju mlčky pustil dnu tušiac, čo sa asi stane. Byt páchol akoby sa v ňom nevetralo od jej poslednej návštevy. Keď vošla do jeho izby, zmenila názor, pretože mal dokorán otvorené okno, kde dlhá biela záclona viala až von. Sadla si na jeho neustlanú posteľ. On si sadol na drevenú stoličku pri jeho prázdnom písacom stole, a podoprel si hlavu rukami. Vyzeral značne zdeptaný. Môže sa vôbec v tom tvrdom vymletom Fredovi O'Magorovi skrývať svedomie?
 "Sorry Bella. I'm so sorry." pozrel na ňu. To je ale dobrý herec pomyslela si Bella poukazujúc na to, že ho nemrzí to, že sa chcel vyspať s lacnou ženou a podviesť ju, ale to, že mu hrozí basa.
 "Fred..prestaň." ozvala sa ticho. "Želám si, aby bol toto náš úplne posledný rozhovor, tak nemusíš klamať." hneď ako to dopovedala, Fred ešte väčšmi sklesol.
 "Ale ja som bol opitý.."
 "No a čo? Aj tak si to bol ty."
"Ale Bella ja som do teba úplny blázon... vydržal som s tebou chodiť najdlhšie v históríí môjho randenia.!"
Bellu zachvátil hnev, že bola celá červená. "Viem presne prečo. Pretože si so mnou ešte nespal. Čakáš len na to. Keby si ma bol pretiahol hneď, už dávno sme si cudzí a okolo tvojej partie sa točí už ďaľšia baba.!!"
Fred sa úplne zarazil a ostal na ňu civieť. Bella si až vtedy uvedomila, čo povedala. Taký slovník často nepoužíva a už vôbec nie v kriku. Ale mala pravdu. Uvedomila si, že len prekopírovala do drsnejšej formy výklad Otca Gregora, keď im na jednom zo stretiek hovoril, že niektorí chalani berú dievčatá za cigarety. Mám rád cigarety, ale keď ju vyfajčím, zašliapnem ju na zem. Tak isto ako dievčatá. A Bella bola pre Freda tou ešte nevyfajčenou cigaretou.
"Bella čo ti šibe? Mne absolútne neprekáža, že sme to ešte nerobili." prehrabol si čierne vlasy. Bella sa ironicky zasmiala.
"Vždy keď máš ruku vo vlasoch O'Magor, znamená to, že si nervózny. Si nervózny, pretože klameš. Vadí ti to. A preto si chcel tej pouličnej ženskej zaplatiť. Veď ty by si to robil aj pod kríkom v parku fuj ty perverzák, nechápem sa, že som s tebou vôbec chodila..." nakladala mu a Fred sa počas toho zvláštne tváril.
"Kto ti vlastne povedal o tej štetke? Mark?" zamyslel sa ignorujúc Bellin hnev.
"John." preriekla sa.
Fred sa odmlčal. Zasahovali ho samé prekvapenia.
"Ty toho idiota poznáš?"
"Áno. Je to najlepší idiot na svete.." usmiala sa.
"Odkiaľ?"
"To je nadlho Fred. By the way, tvoj brat" zmenila tému, pretože zbadala kríž na druhom konci izby.
"Môj brat..." nechápal
"Nikdy si mi nepovedal, že ho máš." hovorila tichým tónom.
Fred si prehrabol rukou vlasy. Týmto zrejme Bellu na školskom plese zbalil.
"Nevedel som, že by ťa to zaujímalo sweetie. Je iný než ja. Jediné čo máme spoločné je rodina a táto izba. Nothing more. By the way.. Ako to vieš?"
"Chodí na stretko do kostola svätého Monitora. Tam, kde aj ja." uškrnula sa.
Keby bol vtedy mal Fred v ústach kolu, už by ju jeho ústa neobsahovali.
"Čo?! Tak odtiaľ poznáš toho idiota Johna!"
"Si múdry Fred.." ironicky sa uškrnula a vstala. On mlčal a stále hľadel na jedno miesto. Jeho modré oči na tmavej tvári vynikali a čierne strapaté vlasy ho robili až priveľmi príťažlivým. Bella ho hodnotila za krajšieho ako Johna, aj keď nevedela prečo hodnotí práve týchto dvoch. Možno to vedelo iba jej srdce. možno.
Zdvihla sa na odchod, pretože chcela za tým všetkým spraviť hrubú čiaru a tento byt už nikdy nevidieť. No stalo sa niečo, čo by bolo možné vidieť aj cez tú najhrubšiu čiaru napísanú centrofixkou. Aj o 100 rokov.
_
Vtom niekto vošiel. Odtrhol ho odomňa, a skríkol.  Viem len jediné. Plakala som. V mojom srdci som necítila nič. Iba niečo tak veľké a tak isto prázdne. Je to vôbec možné? Pozerala som sa na človeka, čo ma zneužil. A aj na toho, čo ma zachránil. Bili sa. V mysli sa mi prelínali dve situácie, čo si boli navlas podobné ako dvojičky. Historka, čo zažil John, a situáciu, ktorú práve prežívam ja. Len som na mieste niekoho iného. Na mieste tej prostitútky. Ona bola zachránená včas. Ja nie. 

https://www.youtube.com/watch?v=LqRZ2_w56U0https://www.youtube.com/watch?v=LqRZ2_w56U0

Zeman's words (4)

"Hovorí riaditeľ. Fred O'Magor nech sa okamžite dostaví do riaditeľne. Opakujem. Fred O'Magor čo najskôr do riadeteľne. Ďakujem." ozývalo sa zo školského rozhlasu. Bella vtedy stála s už neurazenou Rudolfou na chodbe a preberali niečo ako prečo emisné plyny narúšajú ozónovú vrstvu. "Fred O'Magor? Ja som ti hovorila, že sa s ním máš čo najskôr rozísť. Pozri zas je v riaditeľni." rozprávala Rudolfa a Bella jej tentokrát neprotirečila. Bola znepokojená z toho, že Fred má nejaký ďalší problém. A ona sa v tom vozí s ním, pretože o ich vzťahu vie celá škola, keďže O'Magor je pre svoje činy populárny. "Poď tam so mnou Rud." potiahla za ruku kamošku a rýchlym krokom kráčali k riaditeľni. "Nemôžeš tam ísť.." namietala Rudolfa počas cesty. "Pozriem sa len cez dvere alebo niečo. Musím zistiť, čo sa stalo pretože už to ďalej nevydržím." Keď prišli k riaditeľovej kancelárií, videli ako sa zatvárajú dvere. "Fred tam už vošiel." ozval sa hlas za dvoma kamarátkami, ktoré boli pricapené na dverách či počujú Freda. Bola to matikárka Beverlyová, ktorá sa prekvapivo usmievala. Bella a Rudolfa sa začali červenať. "Slečna Beverlyová neviete náhodou čo sa stalo?" nasilu sa usmiala Bella neskrývajúc svoj potrebný záujem. Beverlyová chvíľu mlčala. "Prosím, povedzte nám to. Bella s ním predsa chodí." prosila Rudolfa, ktorá to podľa Belly opäť pokašľala, pretože ju šťuchla do ruky. "Prepááč." zahanbene povedala Belle, no vtom sa Beveryová ozvala. "Fred bude zrejme vylúčený zo školy. Včera večer v miestnom parku napadol nejakého študenta zo susednej školy svätej Apolónie. Ten študent leží v nemocnici na otras mozgu. V školskom poriadku stojí, že za každý trestný čin žiaka, je vylúčenie zo školy nevyhnutné." Belle padol na srdce ťažký kameň. Beverlyová na ňu pozrela veľkými smutnými očami a chytila ju za jedno plece. "Počúvaj ma Bella. Už sa s ním viac nestretávaj. Si veľmi inteligentné dievča so super povahou. Zaslúžiš si lepšie vzťahy. Pre Freda príde o chvíľu polícia pretože po včerajšom vypočúvaní zvážili, že môže aj sedieť.  Neviem to isto, ale radím ti, skonči to." dopovedala a usmiala sa na obidve dievčatá. "Teraz choďte. už zvonilo."
Bellu celý deň bolelo brucho. Nevedela či zo strachu o Freda, alebo z toho, že na ňu všetci občania školy zazerali ako na najväčšieho idiota. Síce na ňu hľadeli každý deň, ale tá správa sa musela už veľmi rýchlo rozšíriť, keď si žiaci na obede nesadali za stoly, ktoré boli v okruhu Bellinho a Rudolfinho. Také niečo ešte nikdy nepodnikli.
"Tak ma napadlo Bella. O akej škole to hovorila Beverlyová, že tam chodil ten napadnutý žiak?" začala tému Rudolfa cestou zo školy keď medzi nimi vládlo dlhé ticho. "O nejakej svätej.. ja netuším." vzdychla Bella. "Vravela, že je to naša susedná škola. Lenže naša najbližšia susedná škola je len súkromná základka. Tá nieje svätá." zamýšľala sa Rud, zatiaľ čo Bella uvažovať nechcela. "Ako sa volá tá škola, kde chodí ten tvoj BFF číslo 2?" ... "John? John chodí na svätú...A..niečo na A." bez emócií prehltla. "Apolónia!!" napadlo Rudolfu a ihneď sa zdeseným pohľadom pozrela na Bellu. Tá sa zarazila. "Áno. Na svätú Apolóniu." prikývla. "Čo keď je to on?" spýtala sa Rudolfa. "Rud na tú školu deväťsto detí. Aká šanca je, že je to on?"
"Máš pravdu. Dúfam, že zajtra už budeš voľná. Idem na golf ahoj." zabočila kamarátka a Bella kráčala sama domov.
"Ahoj Isabella tu je tvoj oco. Choď prosím kúpiť mame kyslé uhorky, pretože sa jej už minuli a vieš aké bývajú tehotné ženy nervózne keď nemajú v chladničke jedlo, ktoré si mysleli, že tam je. Zabudol som ich kúpiť a mám veľa práce, love you thanks." ozvalo sa z Bellinho odkazovača v jej izbe. Jej mama ešte spala,  tak sa rýchlo pobrala do obchodu, kde bola s Johnom kupovať paradajky. Celú cestu dúfala, že ho tam stretne, pretože mala zlý deň a chcela s ním ísť do kostola aj keď nevedela prečo. Pri regáli s balenou zeleninou stretla dvoch malých chalanov. Jeden mal okolo piatich rokov a druhý asi jedenásť. "Hej dievča nevieš kde majú cherry paradajky?" spýtal sa jej starší a ona mu ukázala balenie najtučnejších amerických paradajok pestovaných v sklenníkoch. "Tie mi nechutia.. Tie neber Peter.." nafučal sa päťročný "Zober tie, čo berie John." povedal a jedenásťročný ho poslúchol. Bella sa zarazila. Dvaja mladší bratia. Paradajky. John. John? "Voláš sa Peter Moby?" spýtala sa očividne staršieho brata a ten na ňu ostal vyjavene hľadieť. "Ako to vieš?" "Poznám Johna." usmiala sa. "Hovoril, že má mladších bratov, čo majú radi rajčiny." vysvetľovala šťastne. "A povedal ti John, že zomrie?" začal rozhadzovať rukami menší. "Andrew prestaň. On nezomrie." ohriakol ho starší Peter. "Čo? Zomrie?" .." Nie. Teda je v nemocnici to vieš, nie?" "V nemocnici?" chytila sa za hlavu Bella. "Včera večer sa pobil s nejakým chalanom a je v nemocnici. Má otras mozgu." hovoril Peter. Tak to bol on. Rudolfa mala pravdu. Ale prečo?  "V ktorej nemocnici leží?" vystresovane sa spýtala, na čo jej Peter odvetil, že v Hlavnej v centre na druhom poschodí. Bella zhabala prvé balené uhorky a hodila ich do chladničky dúfajúc, že jej mama bude spokojnoš.
Bella trielila do centra mesta ako zmyslov zbavená. Recepčná nemocnice jej povedala, že má iba desať minút nato, aby sa s ním rozprávala lebo končia návštevné hodiny. Na oddelení otrasov mozgov ju vysoký lekár naviedol do piatej izby. "Na obed sa prebral. Bola tu aj polícia, Jeho rodičia pred chvíľou odišli." oznámil jej ako by Bella bola Johnova stará mama, a odišiel. Keď Bella otvorila modré ťažké dvere, zbadala Johnovu omotanú hlavu bielym obväzom. Na oku mal veľký fialový monokel, že vyzeral celkom k nepoznaniu. Mohol vôbec Fred až takto dokaličiť človeka? Bella tomu ešte stále nemohla uveriť. Sadla si k jeho posteli a hľadela naňho. "John?" nekontrolovane nahlas sa spýtala. Jedno oko pootvoril a druhé fialové iba do polovice. "Isabella.." usmial sa. Aspoň, že ten jeho úsmev sa nepodarilo Fredovi zničiť. Aj keď... "Dik, že si prišla.." potichu povedal. Bella ho chcela objať ale jej podvedomie si vybralo nevhodnú chvíľu. "Povieš mi prosím ťa prečo ťa zmlátil?" John sa pomaly obzrel do strán, či sú v miestnosti sami. "Vieš Bella, nechcel som ti to povedať, ale Fred je vážne debil. Boli na mňa piati. Ale všetko na seba vzal Fred pretože on celkovo začal. Išiel som domov zo zápasu, bolo asi pol ôsmej, tma, keď som zrazu videl tvojho úžasného frajera s partiou ako podišli k jednej pobehlici, čo celý deň vystáva pri Oxfordskom parku. Boli zrejme dosť ožratí, pretože som počul Freda ako jej núka peniaze, že pod tým kríkom je dosť miesta." Belle pri jeho slovách zovrelo žalúdok. "Tá žena odvetila, že s podguráženými obchody neuzatvára. Tak ju ten nervák Mark sotil na zem a zohol sa k nej. Ona začala vrieskať, ale pri Oxfordskom parku veľa ľudí nebýva ani cez deň. Chceli ju znásilniť tak som tam pribehol.." Bella začala plakať. "Tú ženu som zdvihol a povedal som jej nech beží. Neviem prečo som to spravil. A neviem, prečo tí piati za ňou nebežali. Keď ma Mark udrel, a začal mi nadávať, že čo mu kazím príležitosť keď nemá frajerku, vrazil som mu do tváre a padol na zem. Freda to dosť naštvalo, tak si ma aj s ostatnými troma podal. Potom si už nič nepamätám..Ale vraj tá prostitutka zavolala políciu." dopovedal ticho. "Čo... " vzlykala Bella a v taške hľadala vreckovky. Johnovi verila, pretože jeho výpoveď sa zhodovala s činmi Fredovej partie. Až na Freda. "Chodíš s ním ešte?" pozrel na ňu. Ona nemo prikývla. "Ináč tu je tvoja bunda.." položila bordovú vec na stoličku a postavila sa. "Musím sa ísť rozísť s Fredom kým je ešte na záchytke." silene sa usmiala. "Ty už ideš? Tak potom choď v piatok na stretko a v nedeľu do kostola, prosím..." povedal a ona naňho ostala civieť. "Ľudia budú na mňa čumieť. Ako sa opovažuje frajerka násilníka chodiť do kostola?" John sa z postele uškrnul. "Ľudia možno ale Ježiš nie."
Zas tá Johnova posledná premúdrelá veta, ktorej nechápe a ani chápať nebude. Na čo jej to hovorí?
Keď Bella vyšla z nemocnice, opäť pršalo. Keďže znova nebola jej taška vybavená dáždnikom, musela sa niekde skryť. Zrazu pred sebou uvidela známu osobu. Otca Grega ako kráča cez cestu s dáždnikom. "Bella si to ty?" zamával jej a ponúkol jej jeho tyrkysový dáždnik. "Jé ďakujem Greg.. akurát idem z nemocnice." poznamenala a usmiala sa. "To je fajn. Počul som o Johnovi. Dnes bola za mnou jeho mama. Je to fakt dobrý chalan keď zachránil dievča pred takým hrozným činom a obetoval sa."  otvoril dvere od kostola a Bella nesmelo vkročila. Udivoval ju spôsob ako vie Greg premenovať situáciu zo znásilnenia pobehlice na hrozný čin dievčaťu. Keď s ním Bella vošla do stretkárskej mega veľkej miestnosti, videla Todda ako sedí za počítačom a tlačí farské oznamy. Z dverí ktoré viedli do kuchyne, bolo počuť hlasy dievčat ako niečo pečú. "Bella, musím sa s tebou vážne porozprávať. Ale ak chceš, môžeš ísť babám pomôcť v pečení.." prehlásil. Isabella ostala prekvapená. "V poriadku, počúvam." "Poďme do kostola." navrhol. Sadli si do prvej lavice a Greg jej povedal, že sa vážne bojí o Freda O'Magora. "Vedela si o tom, že je to Toddov brat?" Belle padla sánka. "Toho Todda, čo bude v budúcnosti pracovať ako ajtíčkár na počítačoch? Fred mi nikdy nepovedal, že má brata."
 "No vidíš. Presne o tomto hovorím. John Moby mi povedal, že s Fredom chodíš už mesiac. A ani nevieš že má brata... "
Bella mala srdce v hrdle.
"Nie som s ním zas až tak často otec Greg. Ani on nevie, že moja mama čaká dieťa." začervenala sa.
"Ale John to vie."
"John je môj kamarát."
"Johna sa drž drahá Isabella. Takých chlapcov nenájdeš na každom rohu. Pamätáš, ako som vám raz povedal, že ste dobrý párik? Boli by ste. Drž sa ho, pretože konkurencia dievčat je veľká."
Zvláštne slová od kňaza. Potom sa na Bellu usmial a odišiel do stretkárskej. Bella ostala v kostole sama a hľadela na kríž aj na obraz svätého Monitora. Začala sa modliť a ani nevedela ako.

                                                                       nie som spokojná        -E.

Take me as I am (3)

Táto časť vám uberie viac času, takže ju čítajte iba keď si budete istý, že ten čas máte. dik.
Bella prišla o piatej večer v posledný pracovný deň týždňa pred kostol sv. Monitora. cítila sa veľmi zvláštne, pretože v kostole bola za celý život iba dva krát. Jej babka Irma verila v Boha a jeden rok s ňou bola v kostole na Vianoce a potom na Veľkú noc. Irma náhle dostala rakovinu a po dvoch rokoch zomrela. Bella sa na ňu moc nepamätá ale má jej fotku.
"Ty si prišla." uškrnul sa chlapec s bordovou bundou s rukami vo vreckách. Bella sa strhla a zbadala jej sympatického kamaráta Johna. "Ahoj.. áno prišla som z dôvodu.. zaujímalo ma do akej sekty to chodíš." neúprimne sa zasmiala. John mlčal. Po trápnej chvíli odmerane prehlásil, že rímskokatolíci niesú žiadni sektári, a kostol je Boží chrám. To Bellu zarazilo. "Prepáč no. Aj tak vieš, že v Boha neverím, tak prečo si ma sem vytiahol?" "Myslel som si, že potrebuješ spoznať aj lepších ľudí a pohľad na lepší život. A no, predvčerom sa mi to len osvedčilo." začal sa smiať spomínajúc na udalosť pri smetnom koši s Augustusom. Bella sa mierne začervenala. "Prepáč.." vydala zo seba podvedome. "Mne sa neospravedlňuj. Ospravedlň sa sebe, že si kazíš život." usmial sa, a hneď na to sa dvere od kostola otvorili. Vyšiel z nich nejaký kňaz. Bol nízky, približne tridsiatnik, mal čierne vlasy s plešinou, a na nose mu viseli čierne okuliare s hrubým rámom. "Ahoj John Moby." pozdravil ho kňaz a John odzdravil. "Vidím, že k nám vedieš nového člena." poznamenal. "Hej. To je moja veľmi dobrá kamarátka Bella Adorable." usmial sa na kňaza, a hneď potom na Bellu. "Teší ma Bella. Ja som otec Gregor. Volaj ma Greg." silno jej podal ruku kňaz až sa Bella čudovala kde takú silu vzal. "Poďte ďalej. Ostatní už sú dnu." poznamenal a pustil ich dovnútra. Belle zovrelo žalúdok pri slovách ostatní su už dnu pretože nemala rada, keď je v novom kolektíve. Síce Johna poznala, bola v presvedčení, že tam bude mať svojich super veriacich kamošov a ju tam budú všetci ignorovať.
John sa v kostolných miestnostiach vyznal. Rázne kráčal, zatáčal bez pomyslenia, že sa zdalo, že je doma. Po asi päťdesiatich chodbách otvoril obrovské drevené dvere, odkiaľ bolo počuť zvuky rozhovorov. Bella stála hneď za Johnom, a keď on vošiel, cítila, že za chvíľu budú všetky oči na nej. "Ahoj John..." "Čau kámo.." "Nazdar.." ozývali sa ľudia z veľkej skupiny sediacej v asi najväčšom kruhu čo doposiaľ Bella videla. Bella zbadala na stene veľký drevený kríž na ktorom bol ukrižovaný Ježiš. Hneď vedľa sa upínala veľka nástenka s fotkou sv. Monitora, patrónom farnosti. Belle sa zdalo, že jej hľadí až do duše.
"Toto je Bella Adorable. Priviedol ju k nám John." oznámil Greg asi päťdesiatim mladým, ktorí už sedeli v kruhu. Bellu najprv zaskočilo, že si Greg pamätal jej priezvisko a potom, že sa na ňu všetci usmievali akoby ju už poznali.  Keď chvíľkové nadšenie z nového člena stretka opadlo, Bella sa cítila mierne bezorientovaná. Niektorí sedeli na stoličkách, niektorí stáli pri stole s občerstvením, iní sa rozprávali. "Bella.." mávol na ňu John a ukázal na prázdnu stoličku vedľa neho. Hnedovlasá sa usmiala a rýchlo si sadla k nemu. "Toto je Todd, opraví ti aj najmegazavýrenejší počítač ever.Chodí so mnou do triedy. Todd, toto je Bella. Moja super suseda, ktorá chodí s Fredom O'Magorom." predstavil ju John s jeho druhým spolusediacim. "Teší ma Bella." podal jej ruk Todd s vtipným prízvukom.  Mal čierne kučeravé vlasy, pehatý nos a modrú mikinu. Odkiaľ pozná John Freda O'Magora?
"Dnešná téma bude Vzťah je cesta púšťou." začal prednášať otec Greg. "Minule, keď sme preberali rozdiely medzi mužou a ženou, zistili sme, že každý je iný. Ale vo vzťahu to už to také nie je." Greg hovoril o tom, že vo vzťahu najprv dominuje pohľad cez ružové okuliare, takzvaná zamilovanosť. Človek si na partnerovi všíma iba tie dobré znaky a tie zlé ignoruje, pretože zamilovanosť taká býva. Po pár mesiacoch alebo rokoch pravda postupne vychádza na povrch a človeku to začne prekážať. Myslel si, že tie negatívne vlastnosti v období zamilovanosti neboli. Ale on ich len ignoroval. A Bella niečo pochopila. Pozrela sa na fotku sv. Monitora, a jeho úsmev na ňu úplne zapôsobil. Akoby ju niečo pichlo do srdca. Potom sa pozrela na Johna a ten sa na ňu taktiež usmial. Bellu opäť niečo bodlo. Nejaké neidentifikovateľné uvedomenia sa. Aj ona je zamilovaná. Do Freda. Má na sebe ružové okuliare?
Cez Gregov výklad si všímala ľudí na stoličkách. Vyzerali úplne normálne. Navonok boli ako ľudia v jej škole, ale vo vnútri boli iní. Priveľmi. Vyžarovalo z nich niečo dobré aj keď to Bella opäť nevedela identifikovať. Boli to ľudia približne v jej veku. Všetci jej boli sympatickí aj keď sa obávala, že sem nepatrí.
Po stretku keď sa Greg s každým lúčil a podal mu ruku, veľa odchádzajúcich sa usmialo a pozdravilo aj Bellu. Slušne odzdravila aj ona, no stále nechápala ich záujem. Stále jej trhala srdce skutočnosť, že na Freda hľadí cez ružové okuliare nevšímajúc si jeho temné stránky.
"Nazdar John, tešilo ma Bella. Dúfam, že prídeš aj nabudúce. A mimochodom, ste super pár." zasmial sa Greg a hneď sa lúčil s ďaľšími, takže John a Bella nemohli protestovať.
"Prosííím?" vystrelila Bella Johnovi do tváre keď sa rozlúčil s Toddom. "Čo?" nechápal. "Celá tá téma stretka, tá Gregova poznámka, tí usmievajúci sa ľudia ... " "Prečo by sa nemohli usmievať?" zdvihol jeden kútik úst John a strčil si ruky do vreciek ako to u ňho býva zvykom. "Usmievali sa na mňa. Prečo? Nepoznajú ma. Alebo to robia z dôvodu, že vedia že sa flákam s Fredom O'Magorom?" pýtala sa roztržito Isabella cestou do ich štvrte. Mraky postupne vyliezali na scénu a zdalo sa, že sa rozprší. "Upokoj sa Bella. U nás to tak býva. Viem, že ti to príde divné pretože tam na vašej snobskej nafúkanej škole je husté mať depresie a tváriť sa nešťastne. Tu nie.." kráčal ďalej čo Belle skoro vyrazilo dych. "A čo tá poznámka?!" zvýšila zúfalo hlas, aby ju počul pretože okoloidúce autá na ceste pripomínali letisko na diskotéke. "Tá Gregova? No tak čo. Vystrelil si z nás.. hádam ťa to neurazilo." zasmial sa a hneď na to sa rozpršalo. "Doriti." zanadávala hnedovlasá a skryla sa pod najbližšiu vytŕčajúcu strechu. Mala na sebe totižto iba šaty a štrikovaný sveter. "Tu máš moju bundu." podával jej svetlovlasý kamarát bordovú vec a ona na ňho ostala civieť. "Zober si to !" zvýšil hlas a dal si na hlavu kapucňu z mikiny. "Prečo?" nechápavo sa spýtala destkým hlasom. "Lebo prší..." napodobnil ju s úškrnom. Mierne urazená mu bundu vytrhla z ruky a obliekla si ju. "Prepáč." zahundrala a pokračovala v ceste cez pokročilý hustý lejak.
Keď už boli pri jej dome, poďakovala mu. "Ďakujem, že si ma vzal na prednášku ktorá mi otvorila oči, že si mám pri Fredovi zložiť ružové okuliare."usmiala sa. "Neni zač. Fred O'Magor je známy po celom meste. Pri ňom by si sa mala strániť aj vlastných očí. Nie len nejakých ružových okuliarov." uškrnul sa a ona sa prekvapivo usmiala. "A mimochodom, ako si to vedel? Že bude prednášať presne o tom, čo potrebujem..?" John sa zasmial. "To nie ja..to Pán." prehodil a odišiel. Lialo až tak, že ho nebolo možné vidieť ale Isabella sa pristihla, že na ňho čumela až kým nezašiel za roh. Až doma si uvedomila, že má jeho bundu stále na sebe.

emoňa-