Zeman's words (4)

"Hovorí riaditeľ. Fred O'Magor nech sa okamžite dostaví do riaditeľne. Opakujem. Fred O'Magor čo najskôr do riadeteľne. Ďakujem." ozývalo sa zo školského rozhlasu. Bella vtedy stála s už neurazenou Rudolfou na chodbe a preberali niečo ako prečo emisné plyny narúšajú ozónovú vrstvu. "Fred O'Magor? Ja som ti hovorila, že sa s ním máš čo najskôr rozísť. Pozri zas je v riaditeľni." rozprávala Rudolfa a Bella jej tentokrát neprotirečila. Bola znepokojená z toho, že Fred má nejaký ďalší problém. A ona sa v tom vozí s ním, pretože o ich vzťahu vie celá škola, keďže O'Magor je pre svoje činy populárny. "Poď tam so mnou Rud." potiahla za ruku kamošku a rýchlym krokom kráčali k riaditeľni. "Nemôžeš tam ísť.." namietala Rudolfa počas cesty. "Pozriem sa len cez dvere alebo niečo. Musím zistiť, čo sa stalo pretože už to ďalej nevydržím." Keď prišli k riaditeľovej kancelárií, videli ako sa zatvárajú dvere. "Fred tam už vošiel." ozval sa hlas za dvoma kamarátkami, ktoré boli pricapené na dverách či počujú Freda. Bola to matikárka Beverlyová, ktorá sa prekvapivo usmievala. Bella a Rudolfa sa začali červenať. "Slečna Beverlyová neviete náhodou čo sa stalo?" nasilu sa usmiala Bella neskrývajúc svoj potrebný záujem. Beverlyová chvíľu mlčala. "Prosím, povedzte nám to. Bella s ním predsa chodí." prosila Rudolfa, ktorá to podľa Belly opäť pokašľala, pretože ju šťuchla do ruky. "Prepááč." zahanbene povedala Belle, no vtom sa Beveryová ozvala. "Fred bude zrejme vylúčený zo školy. Včera večer v miestnom parku napadol nejakého študenta zo susednej školy svätej Apolónie. Ten študent leží v nemocnici na otras mozgu. V školskom poriadku stojí, že za každý trestný čin žiaka, je vylúčenie zo školy nevyhnutné." Belle padol na srdce ťažký kameň. Beverlyová na ňu pozrela veľkými smutnými očami a chytila ju za jedno plece. "Počúvaj ma Bella. Už sa s ním viac nestretávaj. Si veľmi inteligentné dievča so super povahou. Zaslúžiš si lepšie vzťahy. Pre Freda príde o chvíľu polícia pretože po včerajšom vypočúvaní zvážili, že môže aj sedieť.  Neviem to isto, ale radím ti, skonči to." dopovedala a usmiala sa na obidve dievčatá. "Teraz choďte. už zvonilo."
Bellu celý deň bolelo brucho. Nevedela či zo strachu o Freda, alebo z toho, že na ňu všetci občania školy zazerali ako na najväčšieho idiota. Síce na ňu hľadeli každý deň, ale tá správa sa musela už veľmi rýchlo rozšíriť, keď si žiaci na obede nesadali za stoly, ktoré boli v okruhu Bellinho a Rudolfinho. Také niečo ešte nikdy nepodnikli.
"Tak ma napadlo Bella. O akej škole to hovorila Beverlyová, že tam chodil ten napadnutý žiak?" začala tému Rudolfa cestou zo školy keď medzi nimi vládlo dlhé ticho. "O nejakej svätej.. ja netuším." vzdychla Bella. "Vravela, že je to naša susedná škola. Lenže naša najbližšia susedná škola je len súkromná základka. Tá nieje svätá." zamýšľala sa Rud, zatiaľ čo Bella uvažovať nechcela. "Ako sa volá tá škola, kde chodí ten tvoj BFF číslo 2?" ... "John? John chodí na svätú...A..niečo na A." bez emócií prehltla. "Apolónia!!" napadlo Rudolfu a ihneď sa zdeseným pohľadom pozrela na Bellu. Tá sa zarazila. "Áno. Na svätú Apolóniu." prikývla. "Čo keď je to on?" spýtala sa Rudolfa. "Rud na tú školu deväťsto detí. Aká šanca je, že je to on?"
"Máš pravdu. Dúfam, že zajtra už budeš voľná. Idem na golf ahoj." zabočila kamarátka a Bella kráčala sama domov.
"Ahoj Isabella tu je tvoj oco. Choď prosím kúpiť mame kyslé uhorky, pretože sa jej už minuli a vieš aké bývajú tehotné ženy nervózne keď nemajú v chladničke jedlo, ktoré si mysleli, že tam je. Zabudol som ich kúpiť a mám veľa práce, love you thanks." ozvalo sa z Bellinho odkazovača v jej izbe. Jej mama ešte spala,  tak sa rýchlo pobrala do obchodu, kde bola s Johnom kupovať paradajky. Celú cestu dúfala, že ho tam stretne, pretože mala zlý deň a chcela s ním ísť do kostola aj keď nevedela prečo. Pri regáli s balenou zeleninou stretla dvoch malých chalanov. Jeden mal okolo piatich rokov a druhý asi jedenásť. "Hej dievča nevieš kde majú cherry paradajky?" spýtal sa jej starší a ona mu ukázala balenie najtučnejších amerických paradajok pestovaných v sklenníkoch. "Tie mi nechutia.. Tie neber Peter.." nafučal sa päťročný "Zober tie, čo berie John." povedal a jedenásťročný ho poslúchol. Bella sa zarazila. Dvaja mladší bratia. Paradajky. John. John? "Voláš sa Peter Moby?" spýtala sa očividne staršieho brata a ten na ňu ostal vyjavene hľadieť. "Ako to vieš?" "Poznám Johna." usmiala sa. "Hovoril, že má mladších bratov, čo majú radi rajčiny." vysvetľovala šťastne. "A povedal ti John, že zomrie?" začal rozhadzovať rukami menší. "Andrew prestaň. On nezomrie." ohriakol ho starší Peter. "Čo? Zomrie?" .." Nie. Teda je v nemocnici to vieš, nie?" "V nemocnici?" chytila sa za hlavu Bella. "Včera večer sa pobil s nejakým chalanom a je v nemocnici. Má otras mozgu." hovoril Peter. Tak to bol on. Rudolfa mala pravdu. Ale prečo?  "V ktorej nemocnici leží?" vystresovane sa spýtala, na čo jej Peter odvetil, že v Hlavnej v centre na druhom poschodí. Bella zhabala prvé balené uhorky a hodila ich do chladničky dúfajúc, že jej mama bude spokojnoš.
Bella trielila do centra mesta ako zmyslov zbavená. Recepčná nemocnice jej povedala, že má iba desať minút nato, aby sa s ním rozprávala lebo končia návštevné hodiny. Na oddelení otrasov mozgov ju vysoký lekár naviedol do piatej izby. "Na obed sa prebral. Bola tu aj polícia, Jeho rodičia pred chvíľou odišli." oznámil jej ako by Bella bola Johnova stará mama, a odišiel. Keď Bella otvorila modré ťažké dvere, zbadala Johnovu omotanú hlavu bielym obväzom. Na oku mal veľký fialový monokel, že vyzeral celkom k nepoznaniu. Mohol vôbec Fred až takto dokaličiť človeka? Bella tomu ešte stále nemohla uveriť. Sadla si k jeho posteli a hľadela naňho. "John?" nekontrolovane nahlas sa spýtala. Jedno oko pootvoril a druhé fialové iba do polovice. "Isabella.." usmial sa. Aspoň, že ten jeho úsmev sa nepodarilo Fredovi zničiť. Aj keď... "Dik, že si prišla.." potichu povedal. Bella ho chcela objať ale jej podvedomie si vybralo nevhodnú chvíľu. "Povieš mi prosím ťa prečo ťa zmlátil?" John sa pomaly obzrel do strán, či sú v miestnosti sami. "Vieš Bella, nechcel som ti to povedať, ale Fred je vážne debil. Boli na mňa piati. Ale všetko na seba vzal Fred pretože on celkovo začal. Išiel som domov zo zápasu, bolo asi pol ôsmej, tma, keď som zrazu videl tvojho úžasného frajera s partiou ako podišli k jednej pobehlici, čo celý deň vystáva pri Oxfordskom parku. Boli zrejme dosť ožratí, pretože som počul Freda ako jej núka peniaze, že pod tým kríkom je dosť miesta." Belle pri jeho slovách zovrelo žalúdok. "Tá žena odvetila, že s podguráženými obchody neuzatvára. Tak ju ten nervák Mark sotil na zem a zohol sa k nej. Ona začala vrieskať, ale pri Oxfordskom parku veľa ľudí nebýva ani cez deň. Chceli ju znásilniť tak som tam pribehol.." Bella začala plakať. "Tú ženu som zdvihol a povedal som jej nech beží. Neviem prečo som to spravil. A neviem, prečo tí piati za ňou nebežali. Keď ma Mark udrel, a začal mi nadávať, že čo mu kazím príležitosť keď nemá frajerku, vrazil som mu do tváre a padol na zem. Freda to dosť naštvalo, tak si ma aj s ostatnými troma podal. Potom si už nič nepamätám..Ale vraj tá prostitutka zavolala políciu." dopovedal ticho. "Čo... " vzlykala Bella a v taške hľadala vreckovky. Johnovi verila, pretože jeho výpoveď sa zhodovala s činmi Fredovej partie. Až na Freda. "Chodíš s ním ešte?" pozrel na ňu. Ona nemo prikývla. "Ináč tu je tvoja bunda.." položila bordovú vec na stoličku a postavila sa. "Musím sa ísť rozísť s Fredom kým je ešte na záchytke." silene sa usmiala. "Ty už ideš? Tak potom choď v piatok na stretko a v nedeľu do kostola, prosím..." povedal a ona naňho ostala civieť. "Ľudia budú na mňa čumieť. Ako sa opovažuje frajerka násilníka chodiť do kostola?" John sa z postele uškrnul. "Ľudia možno ale Ježiš nie."
Zas tá Johnova posledná premúdrelá veta, ktorej nechápe a ani chápať nebude. Na čo jej to hovorí?
Keď Bella vyšla z nemocnice, opäť pršalo. Keďže znova nebola jej taška vybavená dáždnikom, musela sa niekde skryť. Zrazu pred sebou uvidela známu osobu. Otca Grega ako kráča cez cestu s dáždnikom. "Bella si to ty?" zamával jej a ponúkol jej jeho tyrkysový dáždnik. "Jé ďakujem Greg.. akurát idem z nemocnice." poznamenala a usmiala sa. "To je fajn. Počul som o Johnovi. Dnes bola za mnou jeho mama. Je to fakt dobrý chalan keď zachránil dievča pred takým hrozným činom a obetoval sa."  otvoril dvere od kostola a Bella nesmelo vkročila. Udivoval ju spôsob ako vie Greg premenovať situáciu zo znásilnenia pobehlice na hrozný čin dievčaťu. Keď s ním Bella vošla do stretkárskej mega veľkej miestnosti, videla Todda ako sedí za počítačom a tlačí farské oznamy. Z dverí ktoré viedli do kuchyne, bolo počuť hlasy dievčat ako niečo pečú. "Bella, musím sa s tebou vážne porozprávať. Ale ak chceš, môžeš ísť babám pomôcť v pečení.." prehlásil. Isabella ostala prekvapená. "V poriadku, počúvam." "Poďme do kostola." navrhol. Sadli si do prvej lavice a Greg jej povedal, že sa vážne bojí o Freda O'Magora. "Vedela si o tom, že je to Toddov brat?" Belle padla sánka. "Toho Todda, čo bude v budúcnosti pracovať ako ajtíčkár na počítačoch? Fred mi nikdy nepovedal, že má brata."
 "No vidíš. Presne o tomto hovorím. John Moby mi povedal, že s Fredom chodíš už mesiac. A ani nevieš že má brata... "
Bella mala srdce v hrdle.
"Nie som s ním zas až tak často otec Greg. Ani on nevie, že moja mama čaká dieťa." začervenala sa.
"Ale John to vie."
"John je môj kamarát."
"Johna sa drž drahá Isabella. Takých chlapcov nenájdeš na každom rohu. Pamätáš, ako som vám raz povedal, že ste dobrý párik? Boli by ste. Drž sa ho, pretože konkurencia dievčat je veľká."
Zvláštne slová od kňaza. Potom sa na Bellu usmial a odišiel do stretkárskej. Bella ostala v kostole sama a hľadela na kríž aj na obraz svätého Monitora. Začala sa modliť a ani nevedela ako.

                                                                       nie som spokojná        -E.