Už ubehli štyri dni odkedy Ernest odišiel do Álp po Kláru. Zistili, že sa ich vyspelejšie povahy od tých detských až tak nelíšia a začali si rozumieť ako pred trinástimi rokmi. Síce sa už v Salzburgu spolu dobre dlho nerozprávali aj keď tam Klára žila, preskočili vek oddelenosti. "Ich gehe nach Hause." povie Ernest počas prežúvania veveričky Kláre. Ona prekvapene zdvihne hlavu a usmeje sa. Úsmev to ale viditeľne šťastný nebol. "Warum? Magst du das Wald nicht?" spýta sa s ukrytou nádejou v srdci a stratený prameň si zastrčí za ucho. Ernest odhodí upečenú vevericu do blízkych kríkov a povie: "Ich liebe aber.. Eltern haben Angst. Deine auch." Klára sa ironicky uchechtne. "To si celý ty Ernest. Myslíš len na iných a potom si nimi ovplyvňovaní..." prehltne. "Necítim sa tak zle. Keby si sa vrátila, určite by si bola šťastnejšia ako si teraz.Kvôli iným." Kláre sa zdali Ernestove reči trápne a veľmi precitlivené. "Nevrátim sa len kvôli tvojim rečiam, ktoré na teba našili ľudia v meste." drzo odvetila po chvíli a odvrátila sa. "Nikto na mňa žiadne rečí neušil. Pochop to Klára. Je štrnásty rok dvadsiateho prvého tisícročia a ty žiješ v lese. Budeš to mať ťažké." rozohnil sa. Bum. Ozvalo sa v ďalekých stromoch a Klára padla na zem. "Klára." strhol sa Ernest a pribehol k nej. Klára dýchala, nekrvácala a spala. "Chlapče, chod od nej preč." zjavil sa poľovník s puškou na pleci. "Kto ste? Vy ste do nej strelili?" zmätkoval Ernest a rozbehol sa k mužovi streliť mu. "Upokoj sa chlapče.." hovoril pokojným hlasom. "Teraz ju musíme odviezť domov. Do Salzburgu." pokračoval a chytil ju za ruky, že ju odvlečie. "Pýtam sa kto ste?" postavil sa pred neho Ernest a strčil ho. "Opováž sa ma ešte raz sotiť. Volám sa Hans a táto divožienka ma tu už veľa rokov štve.Myslím, že celý les. Včera som konečne obdržal povolenie uspať ju šípom a ministerstvo mi prikázalo, odviezť ju do Salzburgu. Pomôž mi." vrátil sa k spiacej Kláre Hans a chytil ju za ruky. "Ty ber nohy. Do zajtra musí byť u ministra na stole." rozkázal vážnejším hlasom a Ernest len pomätene poslúchol. Keď už boli v polovici kopca na ceste dolu, Ernest sa odvážil prerušiť ticho. "Ako to myslíte u ministra na stole?" "To bola parafráza. Myslel som doma." uchechtol sa fúzaň a strmý terén zvládal ako hračku.
Keď obišli posledný strom v doline, na vzorne vybetónovanej ceste stál červený Jeep pick up. Vzadu bola rozložená deka a vankúš. "Položili ju naň a Hans si nasadol do auta. "Hrabe vám pane?" skríkol Ernest keď štartoval. "Prečo by mi malo hrabať? Musím vyštartovať čím skôr, spací účinok šípu netrvá veľmi dlho.." zamračil sa. "Pôjdem sa vami. Poznám jej rodinu a v Salzburgu bývam." otvoril dvere spolujazdca Ernest a nechcel počuť námietky pretože už viac nechce zažiť cestu stopom. "Dobre.. nech už vás mám z krku." ironicky poznamenal Hans a už išli dolinou.
Na diaľnici medzi Insbruckom a Salzburgom Ernesta opäť napadlo prehovoriť. "Pane, nechcem robiť paniku ale nie je jej zima? Veď vaše auto nameralo 5°C. a ešte k tomu fúka nárazový vietor." "Ale prestaň s týmito mestskými rečičkami chlapče. Myslíš, že v Alpách nezažila treskúce zimy a bola bosá? Jej organizmus je zvyknutý. Ty ma len naveď domov k jej rodičom." Ernest stále nechápal, prečo sa Klára nezobudí. Predsa len večerná diaľnica je plná a hlučná. V aute boli Hans s Ernestom úplne ticho. Hans mal zapnuté na minimálne volume stanicu s Volksmusik, kde práve hral na akordeón nejaký starec a určite mal oblečené povestné zelené kraťase na traky. Rakúsko v tme nebolo príliš zaujímavé, preto sa niekedy Salzburgský odchovanec pozrel dozadu, či Klára ešte spí. Ako na potvoru sa akurát desať kilometrov pred Mozartovým mestom ozvalo vŕzganie zo zadu auta. Ernest sa hneď obzrel a Hans si niečo s tirolským prízvukom zašomral. Keď Klára otvorila oči, zbadala zírajúcu rodinu z vedľajšieho auta, ktoré akurát červený Hansov Jeep predbiehalo. Deti hrajúce sa na svietiacich kockách, ktoré Klára nevedela identifikovať na chvíľu od nich odtrhli zrak a s otvorenými ústami sa pozerali na ležiacu Kláru v bielych šatách a bosými nohami. Začervenala sa, no potom pochopila, že by sa mala skôr hnevať ako hanbiť. Nakukla cez okienko k šoférovi a zbadala vydesenú tvár Ernesta. "Prečo si to spravil?" zúrivo trieskala do okienka a po očiach jej tiekli slzy. Ernest zmätene pozrel na Hansa, ktorý sa snažil situáciu ignorovať a sústredil sa iba na cestu. Klára nevedela čo iné by mala od hnevu spraviť ale bola veľmi protivná. "Mám zastaviť na nejakej pumpe?" spýtal sa horár. "To radšej nie. Čo keď nám odtiaľ zdrhne k nejakému kamionistovi, ktorý ju odvezie tam odkiaľ prišla? Bohužiaľ by ste pane mali tento hurhaj zvládnuť až pred jej dom." Desať kilometrov ktoré by nechcel zažiť ani prílišný odvážlivec. Klára sa rozhodla v stodvadsať kilometrovej rýchlosti postaviť a držala sa strechy auta. Na plné hrdlo kričala HILFE! Protichodné aj okoloidúce autá sa prizerali a niektorí si vyťahovali telefóny. Ernest s Hansom sa zľakli, že volajú políciu. "Na, tu máš Ernest. Môj mobil. Buď zavolaj na ministerstvo, nech sem prídu a zostrelia ju z iného auta alebo mám pod Klárinou dekou pušku s ďalšou dávkou spavosti. Ale pohni si, lebo ak nás zastavia policajti, čo zavolali ľudia, utečie nám aj pešo." "Veď práve oni by nám pomohli." nechápal chlapec. "Pýtali by si odomňa doklady a toto auto nemá ani len technický preukaz. A tuším som si v horárni zabudol vodičák. Proste musíme čo najrýchlejšie dopraviť túto pometenú divoženu dopraviť tam kde patrí. Pohni si." Ernest to zobral z odvážnejšej stránky. Z priveľa napozeraných seriálov Kobra 11 vyliezol cez okno na strechu auta a postavil sa do zadnej časti na deku. Niektoré autá si ho natáčali ale snažil sa to ignorovať.
