Bol presne taký istý ako pred dvoma rokmi v novembri. Moja hlava utrpela mierny skrat, v hrdle mi zovrelo presne tak isto, ako to opisujú v knihách. On ma nevidel, a to mi vyhovovalo. Ešte by sa pobavil na mojom skamenenom výraze, ktorý určite nebol kratší ako dvadsať sekúnd.
"Si v pohode Olívia?" usmiala sa na mňa Uršula a naznačila , nech sa od tých recyklačných smetiakov posunieme. Žuvačka, ktorú som prežúvala mi od šoku zabehla a mýt, že mi v žalúdku ostane sedem rokov, som ignorovala.
To mi ale nemohlo. Rozkašľala som sa na celú bielu miestnosť až tak nahlas, že Uršuline trieskanie ma po chrbte to ešte zhoršilo.
Keď sa tá nepriateľská žuvačka vrátila z dýchacích ciest naspäť, ihneď som ju oblúkom vypľula do čierneho koša. Keď sa to vystúpenie skončilo, musela som sa začervenať. Pár ľudí na mňa s údivom hľadelo. Dobre, všetci. "Si v poriadku" spýtal sa Mike a ja som prikývla. Tí všetci sa dousmievali a vrátili sa k ich predošlej činnosti. Uršula podotkla, že sa pritom skoro od smiechu pomočila, tak bežala na záchod. Tak som si osamelo sadla na najbližší schod a hlavu podoprela rukami hľadiac na miesto, kde som skoro zomrela. Preháňam.
"Čau Oliva.'' prišiel. Nie, žeby som to nečakala, ale to, že sa absolútne nezmenil mi ešte viac vyrážalo dych.
"Ahoj Tim." vydala som zo seba, a fakt, že som toto meno nevyslovila už poriadne dlho ma mierne zaskočil.
"Ako žiješ tu v tejto.. nazvime to dierou?" začal sa smiať no ja som strúhala kamenný výraz pod ktorým sa skrývalo moje opätovné spoznávanie ho. Fajn. Je viac namyslený. Dobre, nebudem ho súdiť podľa prvej otázky čo mi po roku a pol položil.
"Mám sa tu dobre. Chodím stále na tú istú školu a Lichtenštajnsko mám rada. Máme tu super možnosti, mali by sme sa snažiť túto krajinu zvelebovať a nie odchádzať na študijné pobyty do Nemecka." prišla som si ako starý hrdý národovec ale stále som sa snažila zachovať na tvári výraz šestnásťročného dievčaťa.
Tim sa na mňa s údivom pozrel a potom sa usmial. "Olivia, tebe šibe?" ticho sa zasmial a pozrel sa mi do očí. Keby som stála asi by sa mi podlomili kolená pretože situácia, že zrazu sa tu vo Vaduzovskom spoločenstve mladých zjaví po sedemnástich mesiacoch a potom sa na mňa zahladí tým pohľadom, ktoré prinúti každé dievča zamilovať sa doňho by som postojačky nezvládla. Musela som uhnúť pohľadom a rozhodla som sa mlčať.
"Vieš, nechcel som ťa nejako uraziť ale ja mám v Stuttgarte rodinu. To neznamená, že som sa vykašľal na Lichtenštajnsko, zem moju rodnú." uškrnul sa a celá jeho veta vyznela ironicky. Čo sa to s ním stalo? Môj názor na jeho nezmenenie sa, sa mi každým jeho slovom začal vyvracať.
