Olivia 2

Pamätám sa len, že v ten deň pršalo.
Spievali sme kostolné pesničky a asi sme sa aj na nich zabávali. No farárovi Nutellovi to nevadilo. Spieval s nami. Jeho biele zuby boli priveľmi vycerené že priam vynikali na jeho černošskej tvári. Farár Nutella sa stále smial. Zaujímavé bolo, že priam vynikal medzi nami, deťmi nordickej rasy. A to sa mi páčilo.
Tim sedel vedľa Mika a obaja spievali značne nahlas. Uršula ma počas Prišli sme ťa vzývať drgla, a poznamenala, že na Tima určite v Stuttgarte zosadol dar Ducha Svätého spevu. Chcela som sa zasmiať ale moje ústa mi to nedovolili. Bola som príliš znepokojená jeho zmenou. Nie, že by mi to vadilo, ale chvíľami sa mi ani nezdalo, že je to ten istý Tim, ktorý minulý november zmizol.
Tim Fruhling je skoro dospelý, má blonďavé vlasy a modré oči. Chvíľami sa vám zdá, že vyzerá ako typický crushko alebo nemecký herec Schweighofer. Ale iba chvíľami. Je na vás ako dlho tá chvíľa potrvá. 
Prvý krát som ju uvidel keď sa začala dusiť. Bol som dosť zmetený hlavne keď som ju po dlhom čase uvidel takto. Keby som ju bol takto videl, ešte pred mojim odchodom do Nemecka,  určite by som sa smial. Neviem prečo som sa nesmial ani teraz. Dával som to za vinu tomu, že ešte len rozpoznávam zmenené Vaduzké spoločenstvo a nemám čas na srandu. Čo?
Mike mi rozprával o jeho štipendiu, ktoré dostal na Univerzite v Ženeve. Nie, že by ma to nezaujímalo ale chcel som ísť za Oliviou a niečo jej povedať. Sedela sama na schodoch a vyzerala celkom unudene. "Mike, si fakt dobrý, že sa ti to podarilo. Gratulujem.."  potľapkal som ho po pleci ako jeho verný známy. Hneď ako som naňho vyceril zuby, kráčal som smerom ku schodom. Nevidela ma. Tá päť metrová cesta k nej mi pripadala ako cesta nekonečná. Aký som bol pred rokom a pol? Musím sa tak správať aj teraz. Volal som ju uhorka. Nie.. "Čau Oliva." prehovoril som, až mi ostalo sucho v hrdle a to som pred chvíľou vypil pohár Almdudleru.
"Ahoj Tim." usmiala sa. To je zaujímavé, že som zabudol na moju pred-nemeckú identitu keď sme boli spolu každý deň. Bol som vtedy ešte ten pubertálny týpek alebo už mi to bolo jedno?
"Ako žiješ tu v tejto.. nazvime to dierou?" viac umelý som snáď už byť nemohol. Pre istotu som sa začal rehotať. 
"Mám sa tu dobre. Chodím stále na tú istú školu a Lichtenštajnsko mám rada. Máme tu super možnosti, mali by sme sa snažiť túto krajinu zvelebovať a nie odchádzať na študijné pobyty do Nemecka." povedala. Bol som v úplnom šoku. Chcel som sa smiať. Smiať na sebe, na jej názore, na všetkom. Hrabe mi. "Olivia tebe šibe?" spýtal som sa úplne odveci. 
Potom som sa na ňu pozrel a už som sa snažil byť sám sebou. Nech som aký som. Je mi to jedno. 
"Vieš, nechcel som ťa nejako uraziť ale ja mám v Stuttgarte rodinu. To neznamená, že som sa vykašľal na Lichtenštajnsko, zem moju rodnú." povedal som dúfajúc, že to nevyznelo ironicky a radšej som odišiel hrať futbal.

Olivia

V jedno pravé májové popoludnie som ho zahliadla. Človek by si myslel, že naňho zabudnem. Veď som ho nevidela presne 17 mesiacov.
Bol presne taký istý ako pred dvoma rokmi v novembri. Moja hlava utrpela mierny skrat, v hrdle mi zovrelo presne tak isto, ako to opisujú v knihách. On ma nevidel, a to mi vyhovovalo. Ešte by sa pobavil na mojom skamenenom výraze, ktorý určite nebol kratší ako dvadsať sekúnd.
"Si v pohode Olívia?" usmiala sa na mňa Uršula a naznačila , nech sa od tých recyklačných smetiakov posunieme. Žuvačka, ktorú som prežúvala mi od šoku zabehla a mýt, že mi v žalúdku ostane sedem rokov, som ignorovala.
To mi ale nemohlo. Rozkašľala som sa na celú bielu miestnosť až tak nahlas, že Uršuline trieskanie ma po chrbte to ešte zhoršilo.
Keď sa tá nepriateľská žuvačka vrátila z dýchacích ciest naspäť, ihneď som ju oblúkom vypľula do čierneho koša. Keď sa to vystúpenie skončilo, musela som sa začervenať. Pár ľudí na mňa s údivom hľadelo. Dobre, všetci. "Si v poriadku" spýtal sa Mike a ja som prikývla. Tí všetci sa dousmievali a vrátili sa k ich predošlej činnosti. Uršula podotkla, že sa pritom skoro od smiechu pomočila, tak bežala na záchod. Tak som si osamelo sadla na najbližší schod a hlavu podoprela rukami hľadiac na miesto, kde som skoro zomrela. Preháňam.
"Čau Oliva.'' prišiel. Nie, žeby som to nečakala, ale to, že sa absolútne nezmenil mi ešte viac vyrážalo dych.
"Ahoj Tim." vydala som zo seba, a  fakt, že som toto meno nevyslovila už poriadne dlho ma mierne zaskočil.
"Ako žiješ tu v tejto.. nazvime to dierou?" začal sa smiať no ja som strúhala kamenný výraz pod ktorým sa skrývalo moje opätovné spoznávanie ho. Fajn. Je viac namyslený. Dobre, nebudem ho súdiť podľa prvej otázky čo mi po roku a pol položil.
"Mám sa tu dobre. Chodím stále na tú istú školu a Lichtenštajnsko mám rada. Máme tu super možnosti, mali by sme sa snažiť túto krajinu zvelebovať a nie odchádzať na študijné pobyty do Nemecka." prišla som si ako starý hrdý národovec ale stále som sa snažila zachovať na tvári výraz šestnásťročného dievčaťa.
Tim sa na mňa s údivom pozrel a potom sa usmial. "Olivia, tebe šibe?" ticho sa zasmial a pozrel sa mi do očí. Keby som stála asi by sa mi podlomili kolená pretože situácia, že zrazu sa tu vo Vaduzovskom spoločenstve mladých zjaví po sedemnástich mesiacoch a potom sa na mňa zahladí tým pohľadom, ktoré prinúti každé dievča zamilovať sa doňho by som postojačky nezvládla. Musela som uhnúť pohľadom a rozhodla som sa mlčať.
"Vieš, nechcel som ťa nejako uraziť ale ja mám v Stuttgarte rodinu. To neznamená, že som sa vykašľal na Lichtenštajnsko, zem moju rodnú." uškrnul sa a celá jeho veta vyznela ironicky. Čo sa to s ním stalo? Môj názor na jeho nezmenenie sa, sa mi každým jeho slovom začal vyvracať.

Tomato Moby

Milá Ruth. 

Včera sa mi narodil brat. Volá sa otrasne. Volá sa Frederik. Asi skočím z mosta. Keď sa môj otec dozvedel, že sa volá Fred, skoro v nemocnici zkolaboval. Plánovali predsa meno James. 

Keď som sa mamy pýtala, prečo mu dala také meno, odvetila, že posledné mesiace tehotenstva sa jej v hlave mihali slová Bella a Fred. A myslela si, že je to znamenie. To znamenie určite nebolo. Bola to materinská intuícia, že ma Fred znásilnil. Ale zlú intuíciu jej tehotenské hormóny preprodukovali na nejaké nepochopiteľné znamenie. 

_

Milá Ruth,

Fred je už doma. Je zlatý ale ešte stále je mi nevoľno pri počutí jeho mena keď ho mama prebaľuje alebo tak. Otec navrhol, že ho bude volať Derik aby prvú zlú časť mena odtrhol, ale mama povedala, že sa jej to nepáči. Keby tak len bola vedela, čo pre mňa to otrasné meno znamená. 

_

Milá Ruth,

John bol u nás a Derik sa na ňom stále smial. Mama povedala, že z Johna bude dobrý otec a že má super skúsenosti, keďže má mladších bratov. Trocha som sa začervenala a skúsila som si námatkovo Johna predstaviť ako otca. Bola to zvláštna predstava ale vlastne by to do seba všetko pasovalo. Viem, že Boh chce, aby mal John milión detí. Ktovie, čo chce Boh robiť so mnou...

_

Milá Ruth, 

už je to rok od tej hroznej udalosti s Fredom. Bude to rok, čo chodím s Johnom. A taktiež aj Derik bude mať o dva týždne rok. Fred je ešte stále vo väzení. Minule som na uluci stretla jeho mamu, ako plače. Stál pri nej Todd. Keď ma jeho mama zbadala, začala plakať ešte viac. Zrejme sa viní za to, že porodila takého syna. Podišla som k nim a povedala som: Máte aj dobrého syna. Todda. Povzbudzujte ho dobre ? 

Som čudná. Fredovi som odpustila. Za to čudná nie som.

__

Milá Ruth, 

Som šťastná. posledný záznam tu mám zpred roka za čo sa hanbím. Ale dôležité je, že som zmaturovala. Idem na vysokú na Montanskú. Ak mám pravdu povedať, na Montanskú idú všetci z Heleny. Aj John. Aj Rudolfa. 

__

Milá Ruth,

Derik mal včera desať rokov. To je ale, čo?

S Johnom som už dva a pol roka vydatá. Volám sa Isabella Moby. Adorable bolo vtipnejšie, čo už. Neverím, že som si našla čas napísať sem. Ale Phil a Jacob spia a ja som sa začala hrabať v komore nášho žltého domu na predmestí Memphisu. Našla som ťa Ruth. 

Phil a Jacobs majú skoro jeden rok. Sú to moji synovia. Dvojičky. 

Ktovie ako by si reagovala na tento záznam v deň, keď si išla kúpiť s Johnom paradajky. Je to šialené. O ulicu vedľa je kostol sv. Moniky čo je dosť super. Aktuálne čakám tretie dieťa a je mi jedno čo to bude. Lebo na to, že mám 26 rokov, je tri deti super, no nie?

Fred je ešte stále vo väzení. Minule som bola na súde s prosbou, či by ho nemohli pustiť. Vraj nie, lebo má na krku viac vecí než len znásilnenie. 

John má firmu na paradajky. Tomato Moby. Ak ste to logo videli v supermarkete, to je on. 

To je všetko zatiaľ. Dúfam, že kráčame po správnej ceste, Pane.

Phil sa akurát zobudil. Musím bežať. Čau Ruth. 

emka.

Ruth

"John, musím ti niečo povedať kamoš." 

"Hovor.." uškrnul sa.

"Bellu znásilnili.." ozval sa.

"Čo?" 

Todd pozrel na zem a prikývol.

"Kto?!" zvýšil hlas a bolo vidno, že mu červeň stúpa do tváre.

"My bro." pomaly prehltol čiernovlasý kamarát.

"Zabijem ho." zašepkal a prudko sa zdvihol z kresla, ktoré už dvadsať rokov dopĺňalo nemocničnú chodbu. Začal bežať smerom k výťahom a Todd ho nasledoval. Samozrejme, že ITčkár nestíhal za novým útočníkom školy sv. Apolónie.

"Páni kam bežíte?" zastavil Johna primár a skúmavo sa mu zahľadel na obväz na hlave. Plavovlasého to iba zdržovalo, tak sa mu vytrhol z rúk a vybehol z hlavného vchodu. 

"JOHN!!!" zvrieskol Todd keď bol vonku a hľadel na zmenšujúceho sa kamaráta v diaľke, ktorý bežal smerom domov.

__

Milý denník,

budem ťa volať John, pretože Johna mám rada. 

Nie, John nie. Nechcem Johna zaťažovať mojimi problémami, pre ktoré som si práve tento denník založila. Ale nemôžeš byť ani Fred, aby som ti uberala na nálade, pretože pri tom mene je mi zle.  Bože, pomôž mi.

Milá Rút, (to je skvelé meno)

minule som čítala o tebe príbeh v Biblii. Stalo sa to ešte pred osudnou sobotou, ale to nevadí. Bola to ešte tá pekná časť môjho života. Minule som sa otca Grega pýtala, prečo existujú znásilnenia. Aj to bolo pred osudnou sobotou. Odpovedal, že je to zlo. A zlo existuje vždy. Zlo je tma a dobro je svetlo. Tma je všade tam, kde je nedostatok svetla. Ak mám byť úprimná, nepochopila som ho, pretože mi vlastne ani neodpovedal. 

Rút, cítim sa zúfalo. Otec včera vyhodil tri vrecia plné papierov. Na tých papieroch bol nakreslený Fred. Ale nebolo ho poriadne vidno, lebo som ho celého dočmárala, doškrtala a popísala som vedľa neho hnusné nadávky. Najhoršie na tom je, že mama je tehotná a nemôžem sa jej zveriť o mojom najhoršom zážitku v živote. Oco mi poradil, že ak chcem súrodenca, mám počkať. Vraj by od žiaľu potratila. Otcovi sa nedá so všetkým zdôveriť. Hlavne o takýchto hnusných veciach. Síce sa o tom so mnou tri hodiny rozprával, celý čas som plakala a prikyvovala. Poradil mi denník. Tu si a máš tu byť namiesto mamy. 

Toddovi by som sa mala poďakovať, ale podobá sa na Freda. A Freda už nechcem vidieť. Najviac ma desí to, že to bude vedieť celá škola. Budú ma nasilu ľutovať a všetci to budú riešiť, takže sa na to len tak nezabudne. Čo bude pre mňa zjavne ťažké. A ťažké je to, že sa začínam báť všetkých mužov a chalanov, ktorí sa na mňa len pozrú.

Ale dnes sa mi stali aj dobré veci. Bola som len tak v parku a objímala som stromy ako šibnutá. Mala som voľný pocit a aspoň na chvíľu sa mi pred oči nevracala slnečná sobota.

__

"Dole stojí John, Bella!" zakričala mama na Bellu z kuchyne a Bella ihneď svoju novú kamarátku vypustila z rúk. John mal obväz okolo čela a zhora mu trčali priveľmi strapaté vlasy. Vyzeral dosť skleslo. "Ahoj" pozdravil ju po dlhej dobe a ona sa mu podvedome hodila okolo krku. Zatiaľ si mohla do svojho zoznamu nebojím sa chalanov napísať otca a Johna. 

"Todd mi to pred chvíľou oznámil. Prečo si mi to nepovedala?" 

"Na čo by ti to bolo? Nechcem zaťažovať ľudí, ktorých mám rada." snažila o úsmev.

John sa stále tváril vážne.

"Kde je teraz ten magor O'Magor?" 

"Neviem. Ale za to všetko mu hrozí minimálne dvadsať rokov nepodmienečne. Tak mi to povedal otec." povedala.

John si vzdychol a povedal: "Bella musím odísť s naším tímom do Vancouvru. Postúpili sme do celo kontinentálnej ligy." 

"Gratulujem." usmiala sa na jeho bledohnedé oči a on ju pobozkal. 

__

-Ja veď.

-Will you marry me James McAvoy?

(please say Ok)

Päť.

https://www.youtube.com/watch?v=LqRZ2_w56U0

Na druhý deň ráno zašla Bella k Fredovi domov. Bola teplá ranná sobota, úplný opak minulého dňa.
Fred býval v asi najstarších obytných domoch v meste. Niektorí obyvatelia nazývali tieto domy, opachy mesta Helena. Sivé zaužívané sedemdesiat rokov nezrekonštruované kocky, kde na každom balkóne namiesto červených muškátov viseli šnúry s farebným prádlom.
Bella uňho bola už dva krát, takže sa mierne vyznala. Vyšla na najvyššie poschodie, a zaklopala na jedny zo štyroch dverí, kde bola pribitá vyblednutá menovka s nápisom O'Magors. 
Mám byť k nemu hnusná alebo sa tváriť, že je všetko v poriadku? prebiehalo Belle hlavou kým čakala na otvorenie. V poslednej chvíli si spomenula na kostol, no to už Fred stál vo dverách. "Hey sweetie." pozdravil ju jeho tradičným pozdravom, ale jeho nálada bola na bode minima. Bol sklesnútý, mal kruhy pod očami, strapaté vlasy, a pokrčené tričko, ktoré mal zrejme oblečené už tretí deň.
Bella si ho premeriavala od hlavy po päty a stále mlčala. Ani sa neusmiala. Fred ju mlčky pustil dnu tušiac, čo sa asi stane. Byt páchol akoby sa v ňom nevetralo od jej poslednej návštevy. Keď vošla do jeho izby, zmenila názor, pretože mal dokorán otvorené okno, kde dlhá biela záclona viala až von. Sadla si na jeho neustlanú posteľ. On si sadol na drevenú stoličku pri jeho prázdnom písacom stole, a podoprel si hlavu rukami. Vyzeral značne zdeptaný. Môže sa vôbec v tom tvrdom vymletom Fredovi O'Magorovi skrývať svedomie?
 "Sorry Bella. I'm so sorry." pozrel na ňu. To je ale dobrý herec pomyslela si Bella poukazujúc na to, že ho nemrzí to, že sa chcel vyspať s lacnou ženou a podviesť ju, ale to, že mu hrozí basa.
 "Fred..prestaň." ozvala sa ticho. "Želám si, aby bol toto náš úplne posledný rozhovor, tak nemusíš klamať." hneď ako to dopovedala, Fred ešte väčšmi sklesol.
 "Ale ja som bol opitý.."
 "No a čo? Aj tak si to bol ty."
"Ale Bella ja som do teba úplny blázon... vydržal som s tebou chodiť najdlhšie v históríí môjho randenia.!"
Bellu zachvátil hnev, že bola celá červená. "Viem presne prečo. Pretože si so mnou ešte nespal. Čakáš len na to. Keby si ma bol pretiahol hneď, už dávno sme si cudzí a okolo tvojej partie sa točí už ďaľšia baba.!!"
Fred sa úplne zarazil a ostal na ňu civieť. Bella si až vtedy uvedomila, čo povedala. Taký slovník často nepoužíva a už vôbec nie v kriku. Ale mala pravdu. Uvedomila si, že len prekopírovala do drsnejšej formy výklad Otca Gregora, keď im na jednom zo stretiek hovoril, že niektorí chalani berú dievčatá za cigarety. Mám rád cigarety, ale keď ju vyfajčím, zašliapnem ju na zem. Tak isto ako dievčatá. A Bella bola pre Freda tou ešte nevyfajčenou cigaretou.
"Bella čo ti šibe? Mne absolútne neprekáža, že sme to ešte nerobili." prehrabol si čierne vlasy. Bella sa ironicky zasmiala.
"Vždy keď máš ruku vo vlasoch O'Magor, znamená to, že si nervózny. Si nervózny, pretože klameš. Vadí ti to. A preto si chcel tej pouličnej ženskej zaplatiť. Veď ty by si to robil aj pod kríkom v parku fuj ty perverzák, nechápem sa, že som s tebou vôbec chodila..." nakladala mu a Fred sa počas toho zvláštne tváril.
"Kto ti vlastne povedal o tej štetke? Mark?" zamyslel sa ignorujúc Bellin hnev.
"John." preriekla sa.
Fred sa odmlčal. Zasahovali ho samé prekvapenia.
"Ty toho idiota poznáš?"
"Áno. Je to najlepší idiot na svete.." usmiala sa.
"Odkiaľ?"
"To je nadlho Fred. By the way, tvoj brat" zmenila tému, pretože zbadala kríž na druhom konci izby.
"Môj brat..." nechápal
"Nikdy si mi nepovedal, že ho máš." hovorila tichým tónom.
Fred si prehrabol rukou vlasy. Týmto zrejme Bellu na školskom plese zbalil.
"Nevedel som, že by ťa to zaujímalo sweetie. Je iný než ja. Jediné čo máme spoločné je rodina a táto izba. Nothing more. By the way.. Ako to vieš?"
"Chodí na stretko do kostola svätého Monitora. Tam, kde aj ja." uškrnula sa.
Keby bol vtedy mal Fred v ústach kolu, už by ju jeho ústa neobsahovali.
"Čo?! Tak odtiaľ poznáš toho idiota Johna!"
"Si múdry Fred.." ironicky sa uškrnula a vstala. On mlčal a stále hľadel na jedno miesto. Jeho modré oči na tmavej tvári vynikali a čierne strapaté vlasy ho robili až priveľmi príťažlivým. Bella ho hodnotila za krajšieho ako Johna, aj keď nevedela prečo hodnotí práve týchto dvoch. Možno to vedelo iba jej srdce. možno.
Zdvihla sa na odchod, pretože chcela za tým všetkým spraviť hrubú čiaru a tento byt už nikdy nevidieť. No stalo sa niečo, čo by bolo možné vidieť aj cez tú najhrubšiu čiaru napísanú centrofixkou. Aj o 100 rokov.
_
Vtom niekto vošiel. Odtrhol ho odomňa, a skríkol.  Viem len jediné. Plakala som. V mojom srdci som necítila nič. Iba niečo tak veľké a tak isto prázdne. Je to vôbec možné? Pozerala som sa na človeka, čo ma zneužil. A aj na toho, čo ma zachránil. Bili sa. V mysli sa mi prelínali dve situácie, čo si boli navlas podobné ako dvojičky. Historka, čo zažil John, a situáciu, ktorú práve prežívam ja. Len som na mieste niekoho iného. Na mieste tej prostitútky. Ona bola zachránená včas. Ja nie. 

https://www.youtube.com/watch?v=LqRZ2_w56U0https://www.youtube.com/watch?v=LqRZ2_w56U0

Zeman's words (4)

"Hovorí riaditeľ. Fred O'Magor nech sa okamžite dostaví do riaditeľne. Opakujem. Fred O'Magor čo najskôr do riadeteľne. Ďakujem." ozývalo sa zo školského rozhlasu. Bella vtedy stála s už neurazenou Rudolfou na chodbe a preberali niečo ako prečo emisné plyny narúšajú ozónovú vrstvu. "Fred O'Magor? Ja som ti hovorila, že sa s ním máš čo najskôr rozísť. Pozri zas je v riaditeľni." rozprávala Rudolfa a Bella jej tentokrát neprotirečila. Bola znepokojená z toho, že Fred má nejaký ďalší problém. A ona sa v tom vozí s ním, pretože o ich vzťahu vie celá škola, keďže O'Magor je pre svoje činy populárny. "Poď tam so mnou Rud." potiahla za ruku kamošku a rýchlym krokom kráčali k riaditeľni. "Nemôžeš tam ísť.." namietala Rudolfa počas cesty. "Pozriem sa len cez dvere alebo niečo. Musím zistiť, čo sa stalo pretože už to ďalej nevydržím." Keď prišli k riaditeľovej kancelárií, videli ako sa zatvárajú dvere. "Fred tam už vošiel." ozval sa hlas za dvoma kamarátkami, ktoré boli pricapené na dverách či počujú Freda. Bola to matikárka Beverlyová, ktorá sa prekvapivo usmievala. Bella a Rudolfa sa začali červenať. "Slečna Beverlyová neviete náhodou čo sa stalo?" nasilu sa usmiala Bella neskrývajúc svoj potrebný záujem. Beverlyová chvíľu mlčala. "Prosím, povedzte nám to. Bella s ním predsa chodí." prosila Rudolfa, ktorá to podľa Belly opäť pokašľala, pretože ju šťuchla do ruky. "Prepááč." zahanbene povedala Belle, no vtom sa Beveryová ozvala. "Fred bude zrejme vylúčený zo školy. Včera večer v miestnom parku napadol nejakého študenta zo susednej školy svätej Apolónie. Ten študent leží v nemocnici na otras mozgu. V školskom poriadku stojí, že za každý trestný čin žiaka, je vylúčenie zo školy nevyhnutné." Belle padol na srdce ťažký kameň. Beverlyová na ňu pozrela veľkými smutnými očami a chytila ju za jedno plece. "Počúvaj ma Bella. Už sa s ním viac nestretávaj. Si veľmi inteligentné dievča so super povahou. Zaslúžiš si lepšie vzťahy. Pre Freda príde o chvíľu polícia pretože po včerajšom vypočúvaní zvážili, že môže aj sedieť.  Neviem to isto, ale radím ti, skonči to." dopovedala a usmiala sa na obidve dievčatá. "Teraz choďte. už zvonilo."
Bellu celý deň bolelo brucho. Nevedela či zo strachu o Freda, alebo z toho, že na ňu všetci občania školy zazerali ako na najväčšieho idiota. Síce na ňu hľadeli každý deň, ale tá správa sa musela už veľmi rýchlo rozšíriť, keď si žiaci na obede nesadali za stoly, ktoré boli v okruhu Bellinho a Rudolfinho. Také niečo ešte nikdy nepodnikli.
"Tak ma napadlo Bella. O akej škole to hovorila Beverlyová, že tam chodil ten napadnutý žiak?" začala tému Rudolfa cestou zo školy keď medzi nimi vládlo dlhé ticho. "O nejakej svätej.. ja netuším." vzdychla Bella. "Vravela, že je to naša susedná škola. Lenže naša najbližšia susedná škola je len súkromná základka. Tá nieje svätá." zamýšľala sa Rud, zatiaľ čo Bella uvažovať nechcela. "Ako sa volá tá škola, kde chodí ten tvoj BFF číslo 2?" ... "John? John chodí na svätú...A..niečo na A." bez emócií prehltla. "Apolónia!!" napadlo Rudolfu a ihneď sa zdeseným pohľadom pozrela na Bellu. Tá sa zarazila. "Áno. Na svätú Apolóniu." prikývla. "Čo keď je to on?" spýtala sa Rudolfa. "Rud na tú školu deväťsto detí. Aká šanca je, že je to on?"
"Máš pravdu. Dúfam, že zajtra už budeš voľná. Idem na golf ahoj." zabočila kamarátka a Bella kráčala sama domov.
"Ahoj Isabella tu je tvoj oco. Choď prosím kúpiť mame kyslé uhorky, pretože sa jej už minuli a vieš aké bývajú tehotné ženy nervózne keď nemajú v chladničke jedlo, ktoré si mysleli, že tam je. Zabudol som ich kúpiť a mám veľa práce, love you thanks." ozvalo sa z Bellinho odkazovača v jej izbe. Jej mama ešte spala,  tak sa rýchlo pobrala do obchodu, kde bola s Johnom kupovať paradajky. Celú cestu dúfala, že ho tam stretne, pretože mala zlý deň a chcela s ním ísť do kostola aj keď nevedela prečo. Pri regáli s balenou zeleninou stretla dvoch malých chalanov. Jeden mal okolo piatich rokov a druhý asi jedenásť. "Hej dievča nevieš kde majú cherry paradajky?" spýtal sa jej starší a ona mu ukázala balenie najtučnejších amerických paradajok pestovaných v sklenníkoch. "Tie mi nechutia.. Tie neber Peter.." nafučal sa päťročný "Zober tie, čo berie John." povedal a jedenásťročný ho poslúchol. Bella sa zarazila. Dvaja mladší bratia. Paradajky. John. John? "Voláš sa Peter Moby?" spýtala sa očividne staršieho brata a ten na ňu ostal vyjavene hľadieť. "Ako to vieš?" "Poznám Johna." usmiala sa. "Hovoril, že má mladších bratov, čo majú radi rajčiny." vysvetľovala šťastne. "A povedal ti John, že zomrie?" začal rozhadzovať rukami menší. "Andrew prestaň. On nezomrie." ohriakol ho starší Peter. "Čo? Zomrie?" .." Nie. Teda je v nemocnici to vieš, nie?" "V nemocnici?" chytila sa za hlavu Bella. "Včera večer sa pobil s nejakým chalanom a je v nemocnici. Má otras mozgu." hovoril Peter. Tak to bol on. Rudolfa mala pravdu. Ale prečo?  "V ktorej nemocnici leží?" vystresovane sa spýtala, na čo jej Peter odvetil, že v Hlavnej v centre na druhom poschodí. Bella zhabala prvé balené uhorky a hodila ich do chladničky dúfajúc, že jej mama bude spokojnoš.
Bella trielila do centra mesta ako zmyslov zbavená. Recepčná nemocnice jej povedala, že má iba desať minút nato, aby sa s ním rozprávala lebo končia návštevné hodiny. Na oddelení otrasov mozgov ju vysoký lekár naviedol do piatej izby. "Na obed sa prebral. Bola tu aj polícia, Jeho rodičia pred chvíľou odišli." oznámil jej ako by Bella bola Johnova stará mama, a odišiel. Keď Bella otvorila modré ťažké dvere, zbadala Johnovu omotanú hlavu bielym obväzom. Na oku mal veľký fialový monokel, že vyzeral celkom k nepoznaniu. Mohol vôbec Fred až takto dokaličiť človeka? Bella tomu ešte stále nemohla uveriť. Sadla si k jeho posteli a hľadela naňho. "John?" nekontrolovane nahlas sa spýtala. Jedno oko pootvoril a druhé fialové iba do polovice. "Isabella.." usmial sa. Aspoň, že ten jeho úsmev sa nepodarilo Fredovi zničiť. Aj keď... "Dik, že si prišla.." potichu povedal. Bella ho chcela objať ale jej podvedomie si vybralo nevhodnú chvíľu. "Povieš mi prosím ťa prečo ťa zmlátil?" John sa pomaly obzrel do strán, či sú v miestnosti sami. "Vieš Bella, nechcel som ti to povedať, ale Fred je vážne debil. Boli na mňa piati. Ale všetko na seba vzal Fred pretože on celkovo začal. Išiel som domov zo zápasu, bolo asi pol ôsmej, tma, keď som zrazu videl tvojho úžasného frajera s partiou ako podišli k jednej pobehlici, čo celý deň vystáva pri Oxfordskom parku. Boli zrejme dosť ožratí, pretože som počul Freda ako jej núka peniaze, že pod tým kríkom je dosť miesta." Belle pri jeho slovách zovrelo žalúdok. "Tá žena odvetila, že s podguráženými obchody neuzatvára. Tak ju ten nervák Mark sotil na zem a zohol sa k nej. Ona začala vrieskať, ale pri Oxfordskom parku veľa ľudí nebýva ani cez deň. Chceli ju znásilniť tak som tam pribehol.." Bella začala plakať. "Tú ženu som zdvihol a povedal som jej nech beží. Neviem prečo som to spravil. A neviem, prečo tí piati za ňou nebežali. Keď ma Mark udrel, a začal mi nadávať, že čo mu kazím príležitosť keď nemá frajerku, vrazil som mu do tváre a padol na zem. Freda to dosť naštvalo, tak si ma aj s ostatnými troma podal. Potom si už nič nepamätám..Ale vraj tá prostitutka zavolala políciu." dopovedal ticho. "Čo... " vzlykala Bella a v taške hľadala vreckovky. Johnovi verila, pretože jeho výpoveď sa zhodovala s činmi Fredovej partie. Až na Freda. "Chodíš s ním ešte?" pozrel na ňu. Ona nemo prikývla. "Ináč tu je tvoja bunda.." položila bordovú vec na stoličku a postavila sa. "Musím sa ísť rozísť s Fredom kým je ešte na záchytke." silene sa usmiala. "Ty už ideš? Tak potom choď v piatok na stretko a v nedeľu do kostola, prosím..." povedal a ona naňho ostala civieť. "Ľudia budú na mňa čumieť. Ako sa opovažuje frajerka násilníka chodiť do kostola?" John sa z postele uškrnul. "Ľudia možno ale Ježiš nie."
Zas tá Johnova posledná premúdrelá veta, ktorej nechápe a ani chápať nebude. Na čo jej to hovorí?
Keď Bella vyšla z nemocnice, opäť pršalo. Keďže znova nebola jej taška vybavená dáždnikom, musela sa niekde skryť. Zrazu pred sebou uvidela známu osobu. Otca Grega ako kráča cez cestu s dáždnikom. "Bella si to ty?" zamával jej a ponúkol jej jeho tyrkysový dáždnik. "Jé ďakujem Greg.. akurát idem z nemocnice." poznamenala a usmiala sa. "To je fajn. Počul som o Johnovi. Dnes bola za mnou jeho mama. Je to fakt dobrý chalan keď zachránil dievča pred takým hrozným činom a obetoval sa."  otvoril dvere od kostola a Bella nesmelo vkročila. Udivoval ju spôsob ako vie Greg premenovať situáciu zo znásilnenia pobehlice na hrozný čin dievčaťu. Keď s ním Bella vošla do stretkárskej mega veľkej miestnosti, videla Todda ako sedí za počítačom a tlačí farské oznamy. Z dverí ktoré viedli do kuchyne, bolo počuť hlasy dievčat ako niečo pečú. "Bella, musím sa s tebou vážne porozprávať. Ale ak chceš, môžeš ísť babám pomôcť v pečení.." prehlásil. Isabella ostala prekvapená. "V poriadku, počúvam." "Poďme do kostola." navrhol. Sadli si do prvej lavice a Greg jej povedal, že sa vážne bojí o Freda O'Magora. "Vedela si o tom, že je to Toddov brat?" Belle padla sánka. "Toho Todda, čo bude v budúcnosti pracovať ako ajtíčkár na počítačoch? Fred mi nikdy nepovedal, že má brata."
 "No vidíš. Presne o tomto hovorím. John Moby mi povedal, že s Fredom chodíš už mesiac. A ani nevieš že má brata... "
Bella mala srdce v hrdle.
"Nie som s ním zas až tak často otec Greg. Ani on nevie, že moja mama čaká dieťa." začervenala sa.
"Ale John to vie."
"John je môj kamarát."
"Johna sa drž drahá Isabella. Takých chlapcov nenájdeš na každom rohu. Pamätáš, ako som vám raz povedal, že ste dobrý párik? Boli by ste. Drž sa ho, pretože konkurencia dievčat je veľká."
Zvláštne slová od kňaza. Potom sa na Bellu usmial a odišiel do stretkárskej. Bella ostala v kostole sama a hľadela na kríž aj na obraz svätého Monitora. Začala sa modliť a ani nevedela ako.

                                                                       nie som spokojná        -E.

Take me as I am (3)

Táto časť vám uberie viac času, takže ju čítajte iba keď si budete istý, že ten čas máte. dik.
Bella prišla o piatej večer v posledný pracovný deň týždňa pred kostol sv. Monitora. cítila sa veľmi zvláštne, pretože v kostole bola za celý život iba dva krát. Jej babka Irma verila v Boha a jeden rok s ňou bola v kostole na Vianoce a potom na Veľkú noc. Irma náhle dostala rakovinu a po dvoch rokoch zomrela. Bella sa na ňu moc nepamätá ale má jej fotku.
"Ty si prišla." uškrnul sa chlapec s bordovou bundou s rukami vo vreckách. Bella sa strhla a zbadala jej sympatického kamaráta Johna. "Ahoj.. áno prišla som z dôvodu.. zaujímalo ma do akej sekty to chodíš." neúprimne sa zasmiala. John mlčal. Po trápnej chvíli odmerane prehlásil, že rímskokatolíci niesú žiadni sektári, a kostol je Boží chrám. To Bellu zarazilo. "Prepáč no. Aj tak vieš, že v Boha neverím, tak prečo si ma sem vytiahol?" "Myslel som si, že potrebuješ spoznať aj lepších ľudí a pohľad na lepší život. A no, predvčerom sa mi to len osvedčilo." začal sa smiať spomínajúc na udalosť pri smetnom koši s Augustusom. Bella sa mierne začervenala. "Prepáč.." vydala zo seba podvedome. "Mne sa neospravedlňuj. Ospravedlň sa sebe, že si kazíš život." usmial sa, a hneď na to sa dvere od kostola otvorili. Vyšiel z nich nejaký kňaz. Bol nízky, približne tridsiatnik, mal čierne vlasy s plešinou, a na nose mu viseli čierne okuliare s hrubým rámom. "Ahoj John Moby." pozdravil ho kňaz a John odzdravil. "Vidím, že k nám vedieš nového člena." poznamenal. "Hej. To je moja veľmi dobrá kamarátka Bella Adorable." usmial sa na kňaza, a hneď potom na Bellu. "Teší ma Bella. Ja som otec Gregor. Volaj ma Greg." silno jej podal ruku kňaz až sa Bella čudovala kde takú silu vzal. "Poďte ďalej. Ostatní už sú dnu." poznamenal a pustil ich dovnútra. Belle zovrelo žalúdok pri slovách ostatní su už dnu pretože nemala rada, keď je v novom kolektíve. Síce Johna poznala, bola v presvedčení, že tam bude mať svojich super veriacich kamošov a ju tam budú všetci ignorovať.
John sa v kostolných miestnostiach vyznal. Rázne kráčal, zatáčal bez pomyslenia, že sa zdalo, že je doma. Po asi päťdesiatich chodbách otvoril obrovské drevené dvere, odkiaľ bolo počuť zvuky rozhovorov. Bella stála hneď za Johnom, a keď on vošiel, cítila, že za chvíľu budú všetky oči na nej. "Ahoj John..." "Čau kámo.." "Nazdar.." ozývali sa ľudia z veľkej skupiny sediacej v asi najväčšom kruhu čo doposiaľ Bella videla. Bella zbadala na stene veľký drevený kríž na ktorom bol ukrižovaný Ježiš. Hneď vedľa sa upínala veľka nástenka s fotkou sv. Monitora, patrónom farnosti. Belle sa zdalo, že jej hľadí až do duše.
"Toto je Bella Adorable. Priviedol ju k nám John." oznámil Greg asi päťdesiatim mladým, ktorí už sedeli v kruhu. Bellu najprv zaskočilo, že si Greg pamätal jej priezvisko a potom, že sa na ňu všetci usmievali akoby ju už poznali.  Keď chvíľkové nadšenie z nového člena stretka opadlo, Bella sa cítila mierne bezorientovaná. Niektorí sedeli na stoličkách, niektorí stáli pri stole s občerstvením, iní sa rozprávali. "Bella.." mávol na ňu John a ukázal na prázdnu stoličku vedľa neho. Hnedovlasá sa usmiala a rýchlo si sadla k nemu. "Toto je Todd, opraví ti aj najmegazavýrenejší počítač ever.Chodí so mnou do triedy. Todd, toto je Bella. Moja super suseda, ktorá chodí s Fredom O'Magorom." predstavil ju John s jeho druhým spolusediacim. "Teší ma Bella." podal jej ruk Todd s vtipným prízvukom.  Mal čierne kučeravé vlasy, pehatý nos a modrú mikinu. Odkiaľ pozná John Freda O'Magora?
"Dnešná téma bude Vzťah je cesta púšťou." začal prednášať otec Greg. "Minule, keď sme preberali rozdiely medzi mužou a ženou, zistili sme, že každý je iný. Ale vo vzťahu to už to také nie je." Greg hovoril o tom, že vo vzťahu najprv dominuje pohľad cez ružové okuliare, takzvaná zamilovanosť. Človek si na partnerovi všíma iba tie dobré znaky a tie zlé ignoruje, pretože zamilovanosť taká býva. Po pár mesiacoch alebo rokoch pravda postupne vychádza na povrch a človeku to začne prekážať. Myslel si, že tie negatívne vlastnosti v období zamilovanosti neboli. Ale on ich len ignoroval. A Bella niečo pochopila. Pozrela sa na fotku sv. Monitora, a jeho úsmev na ňu úplne zapôsobil. Akoby ju niečo pichlo do srdca. Potom sa pozrela na Johna a ten sa na ňu taktiež usmial. Bellu opäť niečo bodlo. Nejaké neidentifikovateľné uvedomenia sa. Aj ona je zamilovaná. Do Freda. Má na sebe ružové okuliare?
Cez Gregov výklad si všímala ľudí na stoličkách. Vyzerali úplne normálne. Navonok boli ako ľudia v jej škole, ale vo vnútri boli iní. Priveľmi. Vyžarovalo z nich niečo dobré aj keď to Bella opäť nevedela identifikovať. Boli to ľudia približne v jej veku. Všetci jej boli sympatickí aj keď sa obávala, že sem nepatrí.
Po stretku keď sa Greg s každým lúčil a podal mu ruku, veľa odchádzajúcich sa usmialo a pozdravilo aj Bellu. Slušne odzdravila aj ona, no stále nechápala ich záujem. Stále jej trhala srdce skutočnosť, že na Freda hľadí cez ružové okuliare nevšímajúc si jeho temné stránky.
"Nazdar John, tešilo ma Bella. Dúfam, že prídeš aj nabudúce. A mimochodom, ste super pár." zasmial sa Greg a hneď sa lúčil s ďaľšími, takže John a Bella nemohli protestovať.
"Prosííím?" vystrelila Bella Johnovi do tváre keď sa rozlúčil s Toddom. "Čo?" nechápal. "Celá tá téma stretka, tá Gregova poznámka, tí usmievajúci sa ľudia ... " "Prečo by sa nemohli usmievať?" zdvihol jeden kútik úst John a strčil si ruky do vreciek ako to u ňho býva zvykom. "Usmievali sa na mňa. Prečo? Nepoznajú ma. Alebo to robia z dôvodu, že vedia že sa flákam s Fredom O'Magorom?" pýtala sa roztržito Isabella cestou do ich štvrte. Mraky postupne vyliezali na scénu a zdalo sa, že sa rozprší. "Upokoj sa Bella. U nás to tak býva. Viem, že ti to príde divné pretože tam na vašej snobskej nafúkanej škole je husté mať depresie a tváriť sa nešťastne. Tu nie.." kráčal ďalej čo Belle skoro vyrazilo dych. "A čo tá poznámka?!" zvýšila zúfalo hlas, aby ju počul pretože okoloidúce autá na ceste pripomínali letisko na diskotéke. "Tá Gregova? No tak čo. Vystrelil si z nás.. hádam ťa to neurazilo." zasmial sa a hneď na to sa rozpršalo. "Doriti." zanadávala hnedovlasá a skryla sa pod najbližšiu vytŕčajúcu strechu. Mala na sebe totižto iba šaty a štrikovaný sveter. "Tu máš moju bundu." podával jej svetlovlasý kamarát bordovú vec a ona na ňho ostala civieť. "Zober si to !" zvýšil hlas a dal si na hlavu kapucňu z mikiny. "Prečo?" nechápavo sa spýtala destkým hlasom. "Lebo prší..." napodobnil ju s úškrnom. Mierne urazená mu bundu vytrhla z ruky a obliekla si ju. "Prepáč." zahundrala a pokračovala v ceste cez pokročilý hustý lejak.
Keď už boli pri jej dome, poďakovala mu. "Ďakujem, že si ma vzal na prednášku ktorá mi otvorila oči, že si mám pri Fredovi zložiť ružové okuliare."usmiala sa. "Neni zač. Fred O'Magor je známy po celom meste. Pri ňom by si sa mala strániť aj vlastných očí. Nie len nejakých ružových okuliarov." uškrnul sa a ona sa prekvapivo usmiala. "A mimochodom, ako si to vedel? Že bude prednášať presne o tom, čo potrebujem..?" John sa zasmial. "To nie ja..to Pán." prehodil a odišiel. Lialo až tak, že ho nebolo možné vidieť ale Isabella sa pristihla, že na ňho čumela až kým nezašiel za roh. Až doma si uvedomila, že má jeho bundu stále na sebe.

emoňa-

Who is Fred (2)

Štátne gymnázium:
"Isabella, Rudolfa, čo tu ešte robíte, takto neskoro po vyučovaní?" strikte sa spýtala matematikárka Beverlyová, keď zbadala dve kamarátky s knihami v ruke stáť pred vchodom školy. Bella nevedela čo má odpovedať, hľadala nejakú prijateľnú lož, ale jej ukecaná kamarátka ju predbehla. "Bella čaká na svojho frajera. On je totiž po škole." vydala zo seba Rudolfa. Bella sa začala červenať z dvoch dôvodov. Z hnevu na svoju dlhoročnú parťáčku a z trápneho pocitu. Matikárka Beverlyová sa uchehtla a poznamenala :"Pokiaľ viem, po škole je iba skupinka chlapcov zo štvrtej triedy." Rudolfa už chcela niečo povedať, no Bella ju šťuchla do boku. "Zdravím vás. Nezabudnite však, že zajtra je písomka zo štatistík a z nerovníc. Takže žiadne flákanie so štvrtákmi a šup šup precvičujte si príklady." povedala na odchod učiteľka a odišla na svojich typických čiernych topánkach na dvoj-centimetrovom opätku.
"Ty nie si normálna už fakt. To má akože celý učiteľský zbor vedieť, že Isabella Adorable má niečo so štvrtákmi? Teraz na mňa budú zazerať ako na nejakú namyslenú ignorantku, že si neviem nájsť frajera v mojom veku. Ďakujem!" nahnevala sa Bella. "Prepáč, ale ak mám byť úprimná, Beverlyovej som to povedala tak trochu naschvál." "Čo? Akože naschvál? Chceš aby vedela, že chodím s Fredom?" "Áno. Nepáči sa mi, že spolu chodíte. Moja sestra Amanda s ním má anglinu a hovorí, že každú jednu hodinu vedľa neho sedí iné dievča. A každé jedno dievča ho úplne žerie. Vieš ako si to užíva?" rozprávala Rudolfa. Bellu to trocha zarazilo ale nenechala to na sebe poznať. "Tvoja sestra Amanda si vie tiež dobre vymýšľať. Spýtala si sa jej už, či ho tak trochu nežerie aj ona?" uštipačne sa spýtala Bella, na čo sa Rudolfa urazila. "No dovoľ. Moja sestra má úroveň." "Aha. Tak to tým chceš povedať, že ja tú úroveň nemám? Vieš čo Rudolfa? Vypadni. My dve sme spolu skončili. A nechápem, prečo mi to hovoríš až teraz. Chodím s ním už skoro dva týždne a ty mi povieš tvoj úprimný naňho až teraz." Ako náhle to dopovedala, Rudolfu už nevidela. Stratila sa niekde za stromami. Jej kamarátka, s ktorou sa pozná už od základky, mala veľmi výrečnú povahu. Výrečnú, ale nie moc úprimnú. Veľa vecí čo ju štvalo, si pestovala v sebe a nakoniec ich zo seba dostala v tej najnevhodnejšej chvíli. Ako napríklad teraz.
"Hey sweetiee..." vyšiel po tridsiatich minútach z východu školy Fred so svojimi podobnými spolužiakmi. Bella sa usmiala. Pobozkal ju na ústa a všetci spolužiaci sa na tom začali smiať. "Je vám niečo smiešne?" odvážne sa spýtala aj keď niekde vo vnútri sa totálne klepala. Bolo jej zvláštne byť sama s piatimi o tri a pol roky staršími chalanmi. "Nie v kľude pokračujte.." slizko sa zasmial perverzák Mark, Fredov spolužiak. Bella nevedela ako sa má zachovať, tak mlčala. Čakala, že im Fred niečo povie, ale nestalo sa tak. Chcela si užívať tú chvíľu, že konečne je tým dievčaťom, čo sa točí okolo úspešných chlapcov, ale necítila sa tak dobre, ako čakala. Fred ju objal okolo pliec, aj keď bol od nej o hlavu vyšší a celkovo väčší. Všetci sa vybrali do Subwaya. Cestou tam Fredovi spolužiaci urobili nejaké to peklo náhodným okoloidúcim alebo ich mladším spolužiakom. Napríklad bifľošovi Augustusovi Stewovi z druhej triedy, ktorý vyhráva všetky olympiády a pýši sa jednotkami, kopol Mark do zadku a následne mu hodil okuliare do smetného koša. Augustus totiž čakal na autobus, ktorý ho mal odviezť na hodinu saxofónu. Celá Fredova partia sa na tom začala nesmierne rehotať. Iba Belle došlo, že je to šikana. "Hahahaha prečo sa nesmeješ tiež sweetie? Nevidela si ako vtipne padol August na zem?" primitívne sa počas smiechu opýtal Fred. Belle docvaklo, že musí zapadnúť. Začala sa smiať aj ona. Aj keď sa smiala umelo, nikto si to nevšimol. Augustus na ňu hľadel zúfalo a prekvapene. Mal síce rozmazané pred očami, pretože mal okuliare v smetiaku, ale jej smiech rozoznať vedel. Totižto na základnej boli spolu v skupine na geografickej olympiáde. Fred, držiac Bellu frajersky za ruku a štyria chalani ktorí sa nevedeli prestať smiať chceli pokračovať v ceste do Subwayu, keď zrazu počuli slovo "Ďakujem." z Augustusovych úst. S prekvapením sa otočili a zbadali istého chalana, ktorý loví Augustusove okuliare zo smetiaku. To ďakujem patrilo jemu. "To ti spravili oni?" spýtal sa chlapec Augustusa, a pozrel na skupinu. "To je Ok. Tu máš saxofón. Ahoj." podal mu chlapec hudobný nástroj do ruky a Augustus odišiel na autobus. V tom ho Bella spoznala. Jeho svetlé vlasy mu trčali z čiapky. Jeho z cela zachrípnutý hlas, ktorý pôsobil ako tá lepšia forma mutovania. A jeho zvlášty úsmev. Aj teraz bol na jeho tvári. John. Už by na ňho skoro zabudla. John prešiel popri skupine s tým čudným úsmevom a celý čas sa pozeral na Bellu. Bolo to ako pichnutie do svedomia. Cítila to iba ona. Fred a jeho parťáci ostali na prechádzajúceho Johna udivene hľadieť. Hurónsky smiech ich prešiel ihneď. Ale prečo? "Hej, svätý. Vráť sa. Potrebujem doučovanie z etiky.!!!" začal na odchádzajúceho Johna kričať Mark. Myslel si, že bude vtipný. "Ja nemám na škole etiku!" odkričal späť John, strčil si ruky do vreciek, a pokračoval v ceste. Bellu táto situácia zaskočila a celý večer sa cítila tak, ako nikdy pred tým. Kvôli Fredovej partii pôsobí pred ostatnými ako mrcha.

Emoňa

Presvedčenie v daždi (1)

Mám nový nápad a nový príbeh. Nevravím, že Ernest a Klára končí, a nevravím, že vás to zaujíma ale mňa to baví. :) 
Pršalo.
Aj v jej srdci. Pred oknom zbadala zaparkovanú motorku svojho frajera a zľakla sa. "Bella odmietam ti povoliť jazdiť na nej." zasmiala sa mama, ale myslela to vážne. Mama sa smiala na jej hranom vážnom podtóne. "Beriem." placla jej po ruke Bella a bežala dolu. "Nemôžem Fred." ospravedlnila sa a ignorovala tečúce kvapky po jej nie veľmi zmachlenom líci. "Prečo? Vaši ti to zakázali?" potiahol si z cigarety a hral sa na čiernobieleho rebela. "Nie." klamala ale stále hľadala lepší dôvod. Mlčala. "Si stále iba dieťa Bella. Je to zvláštne. Idem, čau." zmizol. Oplatila sa mu úprimnosť?
Áno.
Bella neustále hľadela do diaľky za týpkom v koženej bunde s nagélovanou hlavou na motorke, ktorý odchádzal. Fred bol od nej o 50 mesiacov starší a chodili spolu skoro týždeň. Zoznámili sa na školskom plese, na ktorom bola Bella so svojou kamoškou Rudolfou. Fred aj s jeho partiou, ktorú dá sa povedať viedol, stáli v rohu v kožených bundách a okukávali všetky baby.
Belle vyhŕkla ďalšia slza, pretože ju Fred opäť urazil, že je malá. On maturuje a ona len pred pol rokom nastúpila na strednú. Nemôže to tolerovať, keď už si ju vybral?
Bella si sadla na trávu vo svojej záhrade a chytila sa za brucho. Chcela sa stať staršou ako je on. Aby mohla jazdiť na jeho motorke a chodiť s celou partiou von. Bola do Freda šialene zamilovaná, ale zároveň aj naštvaná.
O 35 minút:
"Hej, teba nepoznám! Si nový sused?" postavila sa Bella z mokrej upršanej trávy v jej záhrade a mávala človeku prechádajúcemu okolo. Jej mokré vlasy jej nepridávali na kráse, pretože vyzerala ako zmoknuté kura v sukni. Prechádzajúci človek mal na sebe goretexovú čiernu bundu s kapuňou. Keď sa k nej otočil, ostal nehybne stáť. Po dvoch sekundách podišiel k plotu a zložil si kapucňu. Bol to čísi strapatý chalan so svetlými vlasmi približne v Bellinom veku. Usmial sa. "Ahoj som John. Bývam od teba asi o dve ulice ďaľej od minulého týždňa." predstavil sa cez kvapky padajúceho dažďa. " A kam ideš?" šibnuto sa spýtala Bella a začala si žmýkať svoje hnedé rovné vlasy. "Nakúpiť paradajky. Moji bratia ich majú radi." povedal zachrípnutým hlasom a potom si odkašlal. "Môžem ísť s tebou?" usmiala sa Bella a vyšla zo záhrady. John sa na ňu zvláštne pozrel svojimi bledohnedými očami až prestalo pršať a vyšlo slnko.
"Isabella Denise Adorableová! Vráť sa okamžite domov a prezleč sa! Ty si naozaj bola celú hodinu na tráve v daždi? Si normálna?!" začala vrieskať Bellina mama z balkóna spálne. John sa začal tlmene smiať a Bella ostala červená. "Ty si si to nevšimla mami?" odkričala jej naspäť Bella. "Spala som! Čakám predsa tvojho ďaľšieho súrodenca! Musím spať!" stále kričala. "Och...celá ulica musí vedieť čo sa deje. Idem sa prezliecť. O 42 sekúnd som späť. Prosím počkaj ma..." precedila pomedzi zuby mokrá Bella a bežala do domu. Svoju mokrú sukňu a blúzku si dala na sušiak a na rýchlo na seba hodila obrovskú mikinu s klokaními vačkami a na mokré vlasy nasadila čiernu obyčajnú čiapku tak, že jej netrčal ani jeden hnedý vlas.
"Koľko máš vlastne rokov?" spýtala sa Bella počas cesty do potravín keď sa práve hrala na malú a chodila po obrúbniku aby udržala rovnováhu. John mal ruky vo vreckách bundy a išiel popri nej. "16 a dvanásť dní." odpovedal a odkopol najbližší kameň. "Aj ja mám 16. Ale iba sedem dní." zasmiala sa Bella a uvedomila si, že obaja sa narodili v tom istom mesiaci. "Povedz mi niečo o sebe.." sebavedomo z neho ťahala otázky a on na ne pohotovo odpovedal. Povedal jej, že hrával 10 rokov futbal za školu, z ktorej práve odišiel a chce začať trénovať v nejakom tíme aj tu. Povedal aj to, že má dvoch mladších bratov a jednu sestru, ktorá o rok končí vysokú. Povedal aj to, že jeho rodina je silno veriaca a preto začal minulý týždeň navštevovať gymnázium sv. Apolónie, a aj to, že každé ráno chodí na bicykli do tej školy na bicykli 12, 58 km.
"To kvôli nejakej cirkevnej škole chodíš každé ráno dvanásť a pol kilometra na bicykli keď ulicu vedľa máš normalné gymko?" zastrčila si prameň vlasov do čiapky Bella a nechápavo kráčala ďalej.
"Veríš v Boha?" zastal John a pozeral svojej novej známej do očí s napätým výrazom. Bella pozrela mimo, zaváhala a napokon vyslovila to pre Johna škaredé NIE. John sa zvláštne usmial a pokračoval v ceste do obchodu pre paradajky.
 "Povedala som niečo zle? Nemusíme mať o viere predsa rovnaké názory, či?? vyzvedala keď už prechádzali v obchode popri regáloch so zeleninou. "Nie, nemusíme. Ja len, som si myslel... vyzeráš veľmi slušne a .. také baby poznám z nášho stretka v kostole. Pôsobia úplne tak isto ako ty. Zaujímavé." prehodil a vzal do rúk tri balenia cherry paradajok. "Pôsobím slušne?? Ja nechcem pôsobiť slušne.. chcem byť grázel!!" začala mierne panikáriť cestou k pokladni až na nich pár ľudí zazeralo. "Áno pôsobíš." začal vykladať tovar na pás a kútiky úst sa mu zdvíhali. "Aktuálne niesi zmachlená, máš obyčajnú mikinu a nie výstrih po opasok, tenisky... si celkom milá a sebavedomá." povedal a podával pokladničke značne zmočenú bankovku. Bella ostala úplne zarazená. Nevedela, či to má brať ako kompliment alebo ako urážku, pretože vždy chcela vyzerať ako tie dievčatá, ktoré pochodujú popri grázloch ako je Fred. Ale nešlo jej to pretože zároveň mala rada pohodlný štýl.
Pred Bellinim domom John zastal až mu jeho svetlé ale nie blond vlasy začali viať na stranu. "Nechceš prísť na jedno stretko do kostola?" spýtal sa jej a opäť sa tak čudne ale zlato usmial. Bella bola očividne mimo z jeho výrazu ale bola rada, že má nového kamaráta. "Keďže ťa poznám možno hodinu a zdá sa mi, že ťa poznám roky, a budem rada ak budeme super kamaráti, prídem tam. Kedy to býva?" "Piatky o piatej." vysypal zo seba šťastne. "V kostole sv. Monitora na Saint Avenue. Prosím, príď tam. Budem veľmi rád." dopovedal a začal bežať domov. Doslovne bežal.
Bella také prekvapenie vo svojom živote ešte nezažila. Kto to bol zač? Páčilo sa jej jeho správanie, aj keď nebol ako ostatný. Zaznačila si do svojho nasilu ružového kalendára, že v piatok o piatej má byť v kostole svätého Monitora a hneď na to, začala opäť myslieť na Freda.

Emoňa.

Ernest a Klára 2

Už ubehli štyri dni odkedy Ernest odišiel do Álp po Kláru. Zistili, že sa ich vyspelejšie povahy od tých detských až tak nelíšia a začali si rozumieť ako pred trinástimi rokmi. Síce sa už v Salzburgu spolu dobre dlho nerozprávali aj keď tam Klára žila, preskočili vek oddelenosti. "Ich gehe nach Hause." povie Ernest počas prežúvania veveričky Kláre. Ona prekvapene zdvihne hlavu a usmeje sa. Úsmev to ale viditeľne šťastný nebol. "Warum? Magst du das Wald nicht?" spýta sa s ukrytou nádejou v srdci a stratený prameň si zastrčí za ucho. Ernest odhodí upečenú vevericu do blízkych kríkov a povie: "Ich liebe aber..  Eltern haben Angst. Deine auch." Klára sa ironicky uchechtne. "To si celý ty Ernest. Myslíš len na iných a potom si nimi ovplyvňovaní..." prehltne. "Necítim sa tak zle. Keby si sa vrátila, určite by si bola šťastnejšia ako si teraz.Kvôli iným." Kláre sa zdali Ernestove reči trápne a veľmi precitlivené. "Nevrátim sa len kvôli tvojim rečiam, ktoré na teba našili ľudia v meste." drzo odvetila po chvíli a odvrátila sa. "Nikto na mňa žiadne rečí neušil. Pochop to Klára. Je štrnásty rok dvadsiateho prvého tisícročia a ty žiješ v lese. Budeš to mať ťažké." rozohnil sa. Bum. Ozvalo sa v ďalekých stromoch a Klára padla na zem. "Klára." strhol sa Ernest a pribehol k nej. Klára dýchala, nekrvácala a spala. "Chlapče, chod od nej preč." zjavil sa poľovník s puškou na pleci. "Kto ste? Vy ste do nej strelili?" zmätkoval Ernest a rozbehol sa k mužovi streliť mu. "Upokoj sa chlapče.." hovoril  pokojným hlasom. "Teraz ju musíme odviezť domov. Do Salzburgu." pokračoval a chytil ju za ruky, že ju odvlečie. "Pýtam sa kto ste?" postavil sa pred neho Ernest a strčil ho. "Opováž sa ma ešte raz sotiť. Volám sa Hans a táto divožienka ma tu už veľa rokov štve.Myslím, že celý les. Včera som konečne obdržal povolenie uspať ju šípom a ministerstvo mi prikázalo, odviezť ju do Salzburgu. Pomôž mi." vrátil sa k spiacej Kláre Hans a chytil ju za ruky. "Ty ber nohy. Do zajtra musí byť u ministra na stole." rozkázal vážnejším hlasom a Ernest len pomätene poslúchol. Keď už boli v polovici kopca na ceste dolu, Ernest sa odvážil prerušiť ticho. "Ako to myslíte u ministra na stole?" "To bola parafráza. Myslel som doma." uchechtol sa fúzaň a strmý terén zvládal ako hračku.
Keď obišli posledný strom v doline, na vzorne vybetónovanej ceste stál červený Jeep pick up. Vzadu bola rozložená deka a vankúš. "Položili ju naň a Hans si nasadol do auta. "Hrabe vám pane?" skríkol Ernest keď štartoval. "Prečo by mi malo hrabať? Musím vyštartovať čím skôr, spací účinok šípu netrvá veľmi dlho.." zamračil sa. "Pôjdem sa vami. Poznám jej rodinu a v Salzburgu bývam." otvoril dvere spolujazdca Ernest a nechcel počuť námietky pretože už viac nechce zažiť cestu stopom. "Dobre.. nech už vás mám z krku." ironicky poznamenal Hans a už išli dolinou.
Na diaľnici medzi Insbruckom a Salzburgom Ernesta opäť napadlo prehovoriť. "Pane, nechcem robiť paniku ale nie je jej zima? Veď vaše auto nameralo 5°C. a ešte k tomu fúka nárazový vietor." "Ale prestaň s týmito mestskými rečičkami chlapče. Myslíš, že v Alpách nezažila treskúce zimy a bola bosá? Jej organizmus je zvyknutý. Ty ma len naveď domov k jej rodičom." Ernest stále nechápal, prečo sa Klára nezobudí. Predsa len večerná diaľnica je plná a hlučná. V aute boli Hans s Ernestom úplne ticho. Hans mal zapnuté na minimálne volume stanicu s Volksmusik, kde práve hral na akordeón nejaký starec a určite mal oblečené povestné zelené kraťase na traky. Rakúsko v tme nebolo príliš zaujímavé, preto sa niekedy Salzburgský odchovanec pozrel dozadu, či Klára ešte spí. Ako na potvoru sa akurát desať kilometrov pred Mozartovým mestom ozvalo vŕzganie zo zadu auta. Ernest sa hneď obzrel a Hans si niečo s tirolským prízvukom zašomral. Keď Klára otvorila oči, zbadala zírajúcu rodinu z vedľajšieho auta, ktoré akurát červený Hansov Jeep predbiehalo. Deti hrajúce sa na svietiacich kockách, ktoré Klára nevedela identifikovať na chvíľu od nich odtrhli zrak a s otvorenými ústami sa pozerali na ležiacu Kláru v bielych šatách a bosými nohami. Začervenala sa, no potom pochopila, že by sa mala skôr hnevať ako hanbiť. Nakukla cez okienko k šoférovi a zbadala vydesenú tvár Ernesta. "Prečo si to spravil?" zúrivo trieskala do okienka a po očiach jej tiekli slzy. Ernest zmätene pozrel na Hansa, ktorý sa snažil situáciu ignorovať a sústredil sa iba na cestu. Klára nevedela čo iné by mala od hnevu spraviť ale bola veľmi protivná. "Mám zastaviť na nejakej pumpe?" spýtal sa horár. "To radšej nie. Čo keď nám odtiaľ zdrhne k nejakému kamionistovi, ktorý ju odvezie tam odkiaľ prišla? Bohužiaľ by ste pane mali tento hurhaj zvládnuť až pred jej dom." Desať kilometrov ktoré by nechcel zažiť ani prílišný odvážlivec. Klára sa rozhodla v stodvadsať kilometrovej rýchlosti postaviť a držala sa strechy auta. Na plné hrdlo kričala HILFE! Protichodné aj okoloidúce autá sa prizerali a niektorí si vyťahovali telefóny. Ernest s Hansom sa zľakli, že volajú políciu. "Na, tu máš Ernest. Môj mobil. Buď zavolaj na ministerstvo, nech sem prídu a zostrelia ju z iného auta alebo mám pod Klárinou dekou pušku s ďalšou dávkou spavosti. Ale pohni si, lebo ak nás zastavia policajti, čo zavolali ľudia, utečie nám aj pešo." "Veď práve oni by nám pomohli." nechápal chlapec. "Pýtali by si odomňa doklady a toto auto nemá ani len technický preukaz. A tuším som si v horárni zabudol vodičák. Proste musíme čo najrýchlejšie dopraviť túto pometenú divoženu dopraviť tam kde patrí. Pohni si." Ernest to zobral z odvážnejšej stránky. Z priveľa napozeraných seriálov Kobra 11 vyliezol cez okno na strechu auta a postavil sa do zadnej časti na deku. Niektoré autá si ho natáčali ale snažil sa to ignorovať.

Zita

Volala sa Zita a nebola z tých pekných. Bola z tých čudných a hanblivých zároveň. Ale v kolektíve ľudí, čo poznala si nezavrela ústa. Jej domov nebol ako domov ostatných. Niekedy bola odkázaná sama na seba a hovorila si, že sa učí do budúcna.
V zrkadle videla svojho otca. Bála sa svojho výzoru, pretože sa bála svojho otca, ktorý je v zúfalý v jame zla. Mala obdivované kamarátky. V hlave tie kamarátky nazývala magnetmi. A tým kamarátkam to liezlo na nervy pretože Zita priveľmi o ich magnetizme mudrovala. A robila si z nich srandu, a kamarátky to urážalo. Lenže magnetickým kamarátkam nedošlo, že im Zita závidí krásu. Vtedy ešte Zita nevedela, že krása nie je všetko. A kamarátky to vedeli a boli pekné aj zvnútra. A mali výhodu. Iba Zita nie.
V jedno pekné popoludnie Zita stretla Barbie a povedala jej, že má pekné vlasy. "Ďakujem." Zita očakávala, že Barbie dodá k svojej vďake aj frázu : ''Aj ty'' ale bohužiaľ nedočkala sa. Prečo by aj mala? Veď nie je pekná.
Celý život sa Zita modlila len za jednu vec. Bol to jej veľký sen. Každý má nejaký sen. Jeden, čo je najväčší z tých všetkých ostatných snov. A za tento sa Zita modlila už štyri roky. Vtedy, keď sa dozvedela, že nemá šancu. Že rodina si dedí aj takéto veci. Chcela každému dokázať, že ona to nezdedí. A tak sa modlila a dúfala. V dobrom i v zlom. Vyhýbala sa zlým myšlienkam. A večerala žuvačky. Hrešila závidením, ale vedela, že Boh existuje aj za to zlé v jej živote. To patrí ku každému. Každý má v živote niečo zlé.
Ale aj dobré. A to je Boh.

Ernest a Klára

Klára bývala v lese na úpätí hôr. Nikto nevedel prečo na úpätí ale bolo jej tam dobre.  S bielymi šatami a bosými nohami sa prechádzala po horskej čistinke a hľadala kravské exkrementy. Za skalou našla králika. "Kann Ich tote dich?" usmiala sa na ňho a chytila ho za uši. Nie, nezabila ho. Zatočila s ním vo vzduchu a králik odletel.
"Bist du normal?" ozval sa z poza smreku obyčajného niekoho hlas. "Wer ist das.." zašepkala a zakrádala sa potichu k stromu. "Mein Name ist Ernest. Sie haben mir gesagt dass ich mit dich bleiben muss." "Wer? Wer hat das gesagt?" zježilo sa dievča, no človeka, komu patril hlas stále nevidela. Obzerala sa do všetkých strán. "Deine Eltern. Sie haben Angst uber dich. Komm zuruck Klára. Bitte..." vystúpil od smreku obyčajného. Klára ostala hladieť ako obarená. Pred ňou stál o niečo starší Ernest Wagrein, ktorého si pamätala ešte z detstva. Zo Salzburgu. Keď boli malí, rozprávali sa v pieskovisku a naháňali sa na klzisku na Weihnachtsmarkts v Salzburgu. Vtedy ešte boli šťastné obe ich rodiny, priatelili sa, chodili lyžovať, k moru, na túry do lesa, do lesa do lesa, zum Wald, zum Wald....To bolo ešte pred tým, než sa Klára rozhodla do lesa odísť navždy. Ernest Wagrein na ňu hľadel s úžasom. Už to nebol ten pohľad na samozrejmú štvorročnú kamarátku s ružovým bicyklom. Bol to pohľad na sedemnásťročné strapaté dievča s dlhými tmavými vlasmi, s bielymi šatami, ktoré neboli špinavé a na jej bledú pokožku, ktorú slnko ukryté vysoko nad stromami nemalo šancu opáliť. Z Klárinej strany by sme mohli povedať to isté. Ernest vyzrel na chlapa, už to nie je ten šesťročný frcek, čo sa vychvaloval na celom sídlisku, že v septembri už nastúpi s kornútom do školy. Teraz má 19 rokov, 5 centimetrové tmavohnedé vlasy mu horský vánok fúka doprava a v bledohnedých očiach mu vidno, že si toho už v živote odžil dosť. Klára si ho premeriava od hlavy po päty, no stále je v nehybnom postoji. "Vráť sa domov. Nevieš si predstaviť, čo prežívajú tvoji rodičia." "Ale, hádam s nimi nie si každý deň Ernest." povie. Vtedy si uvedomí, že slovo Ernest vysloví z úst po veľmi dlhej dobe. Bolo to ako ochutnať mäso po období vegetariánstva. "Poprosili ma, aby som ťa našiel a podal im informáciu, že žiješ." vysvetlil. "Tak sa vráť a povedz, že som v poriadku. Čo ťa tu ešte drží?" odhrnula si vlasy z polovice tváre a zaborila do nich prsty, že ich rozčeše. "Nemôžem ťa tu predsa takto nechať Klára. Vyzeráš...hrozne" povie úprimne, načo sa Klára zasmeje. "Vďaka Ernest. Nepotrebujem aby som trápila niekomu myšlienky. Ani ni to nepotrebuješ. Ani moji rodičia. Žijem. Povedz im to, a bude pokoj." otočila sa. Ernest k nej zozadu podíde. "Klára..počúvaš sa vôbec? Už máš sedemnásť. Si v tom najdôležitejšom veku, čo sa života týka. Tieto roky doslova ovplyvňujú tvoj život. Vráť sa do školy." "Šibe ti? Na základku k štvrtákom? Vybrala som si pred siedmimi rokmi. Ako hovoríš. Tieto roky ovplyvňujú môj život. Som v lese, v lese aj zomriem." začne kráčať lesným vydupaným chodníčkom, ktorý sa sedem rokov pod jej nohami formoval. On ju nasleduje. "Klára. Zmenila si sa. Keby si vedela, čo všetko sa k lepšiemu zmenilo v meste." "Daj mi pokoj. Prečo proste nemôžem žiť tak ako chcem ja? Boh nám dal predsa slobodu." "Áno dal. Ale .. dal ti možnosť aj na lepší život. Prečo si to odmietla?" pokračovali v chôdzi. "Lepší život? Šikanovaniu v štvrtej triede Markusom Scheerom a Lizzy Tokovou? Nie ďakujem." neodvážila sa mu pozrieť do očí. "Klára. Mali ste desať. Teraz máš sedemnásť. Ľudia sa menia. Markus Scheere chodí do školy vo Viedni a Lizzy kontaktuje drogových dílerov. Všetko je ináč. Sedemnásťroční ľudia sú iní." Zrazu sa ocitnú pred Klárinou chatrčou. "Tu bývaš?" zmení tému Ernest a nazrie dnu. "Áno. Ani nevieš aká tu som šťastná." usmeje sa Klára spokojná, že už nepreberajú tému Salzburg. "A čo jedávaš?" "Väčšinou lesné maliny a jahody. Cez zimu lovím spiace medvede a bobrov." Ernest sa uškrnie. Nechce jej veriť, no keď zbadá za jej amatérsky zostrojenou posteľou luk a šípy s puškou, pochybnosti ustanú. "Odvážiš sa aj na medvede?" "Musím." odsekne. "Nemusíš. Dobre to vieš. A kde si pečieš ?" zdvihne prekvapene obočie. "No pred chatrčou mám ohnisko, v zime je ťažké zapáliť vlastnoručne oheň, tak sa mi stane že vezmem poľovnícke čižmy a bežím dolu do doliny a ukradnem zapaľovač a trocha dreva." vysvetlovala. "Nechápem ťa Klára. Vieš koľko zlých vecí sa ti tu mohlo stať?" zahľadel sa svojimi bledohnedými očami do tých jej modrých. "Zvykla som si. Na všetko sa dá zvyknúť. Tento dar, čo nám dal Boh si asi vážim najviac. Zvyknutie si a prispôsobovanie sa." Dieses Madchen ist rechts.