Spievali sme kostolné pesničky a asi sme sa aj na nich zabávali. No farárovi Nutellovi to nevadilo. Spieval s nami. Jeho biele zuby boli priveľmi vycerené že priam vynikali na jeho černošskej tvári. Farár Nutella sa stále smial. Zaujímavé bolo, že priam vynikal medzi nami, deťmi nordickej rasy. A to sa mi páčilo.
Tim sedel vedľa Mika a obaja spievali značne nahlas. Uršula ma počas Prišli sme ťa vzývať drgla, a poznamenala, že na Tima určite v Stuttgarte zosadol dar Ducha Svätého spevu. Chcela som sa zasmiať ale moje ústa mi to nedovolili. Bola som príliš znepokojená jeho zmenou. Nie, že by mi to vadilo, ale chvíľami sa mi ani nezdalo, že je to ten istý Tim, ktorý minulý november zmizol.
Tim Fruhling je skoro dospelý, má blonďavé vlasy a modré oči. Chvíľami sa vám zdá, že vyzerá ako typický crushko alebo nemecký herec Schweighofer. Ale iba chvíľami. Je na vás ako dlho tá chvíľa potrvá.
Prvý krát som ju uvidel keď sa začala dusiť. Bol som dosť zmetený hlavne keď som ju po dlhom čase uvidel takto. Keby som ju bol takto videl, ešte pred mojim odchodom do Nemecka, určite by som sa smial. Neviem prečo som sa nesmial ani teraz. Dával som to za vinu tomu, že ešte len rozpoznávam zmenené Vaduzké spoločenstvo a nemám čas na srandu. Čo?
Mike mi rozprával o jeho štipendiu, ktoré dostal na Univerzite v Ženeve. Nie, že by ma to nezaujímalo ale chcel som ísť za Oliviou a niečo jej povedať. Sedela sama na schodoch a vyzerala celkom unudene. "Mike, si fakt dobrý, že sa ti to podarilo. Gratulujem.." potľapkal som ho po pleci ako jeho verný známy. Hneď ako som naňho vyceril zuby, kráčal som smerom ku schodom. Nevidela ma. Tá päť metrová cesta k nej mi pripadala ako cesta nekonečná. Aký som bol pred rokom a pol? Musím sa tak správať aj teraz. Volal som ju uhorka. Nie.. "Čau Oliva." prehovoril som, až mi ostalo sucho v hrdle a to som pred chvíľou vypil pohár Almdudleru.
"Ahoj Tim." usmiala sa. To je zaujímavé, že som zabudol na moju pred-nemeckú identitu keď sme boli spolu každý deň. Bol som vtedy ešte ten pubertálny týpek alebo už mi to bolo jedno?
"Ako žiješ tu v tejto.. nazvime to dierou?" viac umelý som snáď už byť nemohol. Pre istotu som sa začal rehotať.
"Mám sa tu dobre. Chodím stále na tú istú školu a Lichtenštajnsko mám rada. Máme tu super možnosti, mali by sme sa snažiť túto krajinu zvelebovať a nie odchádzať na študijné pobyty do Nemecka." povedala. Bol som v úplnom šoku. Chcel som sa smiať. Smiať na sebe, na jej názore, na všetkom. Hrabe mi. "Olivia tebe šibe?" spýtal som sa úplne odveci.
Potom som sa na ňu pozrel a už som sa snažil byť sám sebou. Nech som aký som. Je mi to jedno.
"Vieš, nechcel som ťa nejako uraziť ale ja mám v Stuttgarte rodinu. To neznamená, že som sa vykašľal na Lichtenštajnsko, zem moju rodnú." povedal som dúfajúc, že to nevyznelo ironicky a radšej som odišiel hrať futbal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára