Take me as I am (3)

Táto časť vám uberie viac času, takže ju čítajte iba keď si budete istý, že ten čas máte. dik.
Bella prišla o piatej večer v posledný pracovný deň týždňa pred kostol sv. Monitora. cítila sa veľmi zvláštne, pretože v kostole bola za celý život iba dva krát. Jej babka Irma verila v Boha a jeden rok s ňou bola v kostole na Vianoce a potom na Veľkú noc. Irma náhle dostala rakovinu a po dvoch rokoch zomrela. Bella sa na ňu moc nepamätá ale má jej fotku.
"Ty si prišla." uškrnul sa chlapec s bordovou bundou s rukami vo vreckách. Bella sa strhla a zbadala jej sympatického kamaráta Johna. "Ahoj.. áno prišla som z dôvodu.. zaujímalo ma do akej sekty to chodíš." neúprimne sa zasmiala. John mlčal. Po trápnej chvíli odmerane prehlásil, že rímskokatolíci niesú žiadni sektári, a kostol je Boží chrám. To Bellu zarazilo. "Prepáč no. Aj tak vieš, že v Boha neverím, tak prečo si ma sem vytiahol?" "Myslel som si, že potrebuješ spoznať aj lepších ľudí a pohľad na lepší život. A no, predvčerom sa mi to len osvedčilo." začal sa smiať spomínajúc na udalosť pri smetnom koši s Augustusom. Bella sa mierne začervenala. "Prepáč.." vydala zo seba podvedome. "Mne sa neospravedlňuj. Ospravedlň sa sebe, že si kazíš život." usmial sa, a hneď na to sa dvere od kostola otvorili. Vyšiel z nich nejaký kňaz. Bol nízky, približne tridsiatnik, mal čierne vlasy s plešinou, a na nose mu viseli čierne okuliare s hrubým rámom. "Ahoj John Moby." pozdravil ho kňaz a John odzdravil. "Vidím, že k nám vedieš nového člena." poznamenal. "Hej. To je moja veľmi dobrá kamarátka Bella Adorable." usmial sa na kňaza, a hneď potom na Bellu. "Teší ma Bella. Ja som otec Gregor. Volaj ma Greg." silno jej podal ruku kňaz až sa Bella čudovala kde takú silu vzal. "Poďte ďalej. Ostatní už sú dnu." poznamenal a pustil ich dovnútra. Belle zovrelo žalúdok pri slovách ostatní su už dnu pretože nemala rada, keď je v novom kolektíve. Síce Johna poznala, bola v presvedčení, že tam bude mať svojich super veriacich kamošov a ju tam budú všetci ignorovať.
John sa v kostolných miestnostiach vyznal. Rázne kráčal, zatáčal bez pomyslenia, že sa zdalo, že je doma. Po asi päťdesiatich chodbách otvoril obrovské drevené dvere, odkiaľ bolo počuť zvuky rozhovorov. Bella stála hneď za Johnom, a keď on vošiel, cítila, že za chvíľu budú všetky oči na nej. "Ahoj John..." "Čau kámo.." "Nazdar.." ozývali sa ľudia z veľkej skupiny sediacej v asi najväčšom kruhu čo doposiaľ Bella videla. Bella zbadala na stene veľký drevený kríž na ktorom bol ukrižovaný Ježiš. Hneď vedľa sa upínala veľka nástenka s fotkou sv. Monitora, patrónom farnosti. Belle sa zdalo, že jej hľadí až do duše.
"Toto je Bella Adorable. Priviedol ju k nám John." oznámil Greg asi päťdesiatim mladým, ktorí už sedeli v kruhu. Bellu najprv zaskočilo, že si Greg pamätal jej priezvisko a potom, že sa na ňu všetci usmievali akoby ju už poznali.  Keď chvíľkové nadšenie z nového člena stretka opadlo, Bella sa cítila mierne bezorientovaná. Niektorí sedeli na stoličkách, niektorí stáli pri stole s občerstvením, iní sa rozprávali. "Bella.." mávol na ňu John a ukázal na prázdnu stoličku vedľa neho. Hnedovlasá sa usmiala a rýchlo si sadla k nemu. "Toto je Todd, opraví ti aj najmegazavýrenejší počítač ever.Chodí so mnou do triedy. Todd, toto je Bella. Moja super suseda, ktorá chodí s Fredom O'Magorom." predstavil ju John s jeho druhým spolusediacim. "Teší ma Bella." podal jej ruk Todd s vtipným prízvukom.  Mal čierne kučeravé vlasy, pehatý nos a modrú mikinu. Odkiaľ pozná John Freda O'Magora?
"Dnešná téma bude Vzťah je cesta púšťou." začal prednášať otec Greg. "Minule, keď sme preberali rozdiely medzi mužou a ženou, zistili sme, že každý je iný. Ale vo vzťahu to už to také nie je." Greg hovoril o tom, že vo vzťahu najprv dominuje pohľad cez ružové okuliare, takzvaná zamilovanosť. Človek si na partnerovi všíma iba tie dobré znaky a tie zlé ignoruje, pretože zamilovanosť taká býva. Po pár mesiacoch alebo rokoch pravda postupne vychádza na povrch a človeku to začne prekážať. Myslel si, že tie negatívne vlastnosti v období zamilovanosti neboli. Ale on ich len ignoroval. A Bella niečo pochopila. Pozrela sa na fotku sv. Monitora, a jeho úsmev na ňu úplne zapôsobil. Akoby ju niečo pichlo do srdca. Potom sa pozrela na Johna a ten sa na ňu taktiež usmial. Bellu opäť niečo bodlo. Nejaké neidentifikovateľné uvedomenia sa. Aj ona je zamilovaná. Do Freda. Má na sebe ružové okuliare?
Cez Gregov výklad si všímala ľudí na stoličkách. Vyzerali úplne normálne. Navonok boli ako ľudia v jej škole, ale vo vnútri boli iní. Priveľmi. Vyžarovalo z nich niečo dobré aj keď to Bella opäť nevedela identifikovať. Boli to ľudia približne v jej veku. Všetci jej boli sympatickí aj keď sa obávala, že sem nepatrí.
Po stretku keď sa Greg s každým lúčil a podal mu ruku, veľa odchádzajúcich sa usmialo a pozdravilo aj Bellu. Slušne odzdravila aj ona, no stále nechápala ich záujem. Stále jej trhala srdce skutočnosť, že na Freda hľadí cez ružové okuliare nevšímajúc si jeho temné stránky.
"Nazdar John, tešilo ma Bella. Dúfam, že prídeš aj nabudúce. A mimochodom, ste super pár." zasmial sa Greg a hneď sa lúčil s ďaľšími, takže John a Bella nemohli protestovať.
"Prosííím?" vystrelila Bella Johnovi do tváre keď sa rozlúčil s Toddom. "Čo?" nechápal. "Celá tá téma stretka, tá Gregova poznámka, tí usmievajúci sa ľudia ... " "Prečo by sa nemohli usmievať?" zdvihol jeden kútik úst John a strčil si ruky do vreciek ako to u ňho býva zvykom. "Usmievali sa na mňa. Prečo? Nepoznajú ma. Alebo to robia z dôvodu, že vedia že sa flákam s Fredom O'Magorom?" pýtala sa roztržito Isabella cestou do ich štvrte. Mraky postupne vyliezali na scénu a zdalo sa, že sa rozprší. "Upokoj sa Bella. U nás to tak býva. Viem, že ti to príde divné pretože tam na vašej snobskej nafúkanej škole je husté mať depresie a tváriť sa nešťastne. Tu nie.." kráčal ďalej čo Belle skoro vyrazilo dych. "A čo tá poznámka?!" zvýšila zúfalo hlas, aby ju počul pretože okoloidúce autá na ceste pripomínali letisko na diskotéke. "Tá Gregova? No tak čo. Vystrelil si z nás.. hádam ťa to neurazilo." zasmial sa a hneď na to sa rozpršalo. "Doriti." zanadávala hnedovlasá a skryla sa pod najbližšiu vytŕčajúcu strechu. Mala na sebe totižto iba šaty a štrikovaný sveter. "Tu máš moju bundu." podával jej svetlovlasý kamarát bordovú vec a ona na ňho ostala civieť. "Zober si to !" zvýšil hlas a dal si na hlavu kapucňu z mikiny. "Prečo?" nechápavo sa spýtala destkým hlasom. "Lebo prší..." napodobnil ju s úškrnom. Mierne urazená mu bundu vytrhla z ruky a obliekla si ju. "Prepáč." zahundrala a pokračovala v ceste cez pokročilý hustý lejak.
Keď už boli pri jej dome, poďakovala mu. "Ďakujem, že si ma vzal na prednášku ktorá mi otvorila oči, že si mám pri Fredovi zložiť ružové okuliare."usmiala sa. "Neni zač. Fred O'Magor je známy po celom meste. Pri ňom by si sa mala strániť aj vlastných očí. Nie len nejakých ružových okuliarov." uškrnul sa a ona sa prekvapivo usmiala. "A mimochodom, ako si to vedel? Že bude prednášať presne o tom, čo potrebujem..?" John sa zasmial. "To nie ja..to Pán." prehodil a odišiel. Lialo až tak, že ho nebolo možné vidieť ale Isabella sa pristihla, že na ňho čumela až kým nezašiel za roh. Až doma si uvedomila, že má jeho bundu stále na sebe.

emoňa-

Who is Fred (2)

Štátne gymnázium:
"Isabella, Rudolfa, čo tu ešte robíte, takto neskoro po vyučovaní?" strikte sa spýtala matematikárka Beverlyová, keď zbadala dve kamarátky s knihami v ruke stáť pred vchodom školy. Bella nevedela čo má odpovedať, hľadala nejakú prijateľnú lož, ale jej ukecaná kamarátka ju predbehla. "Bella čaká na svojho frajera. On je totiž po škole." vydala zo seba Rudolfa. Bella sa začala červenať z dvoch dôvodov. Z hnevu na svoju dlhoročnú parťáčku a z trápneho pocitu. Matikárka Beverlyová sa uchehtla a poznamenala :"Pokiaľ viem, po škole je iba skupinka chlapcov zo štvrtej triedy." Rudolfa už chcela niečo povedať, no Bella ju šťuchla do boku. "Zdravím vás. Nezabudnite však, že zajtra je písomka zo štatistík a z nerovníc. Takže žiadne flákanie so štvrtákmi a šup šup precvičujte si príklady." povedala na odchod učiteľka a odišla na svojich typických čiernych topánkach na dvoj-centimetrovom opätku.
"Ty nie si normálna už fakt. To má akože celý učiteľský zbor vedieť, že Isabella Adorable má niečo so štvrtákmi? Teraz na mňa budú zazerať ako na nejakú namyslenú ignorantku, že si neviem nájsť frajera v mojom veku. Ďakujem!" nahnevala sa Bella. "Prepáč, ale ak mám byť úprimná, Beverlyovej som to povedala tak trochu naschvál." "Čo? Akože naschvál? Chceš aby vedela, že chodím s Fredom?" "Áno. Nepáči sa mi, že spolu chodíte. Moja sestra Amanda s ním má anglinu a hovorí, že každú jednu hodinu vedľa neho sedí iné dievča. A každé jedno dievča ho úplne žerie. Vieš ako si to užíva?" rozprávala Rudolfa. Bellu to trocha zarazilo ale nenechala to na sebe poznať. "Tvoja sestra Amanda si vie tiež dobre vymýšľať. Spýtala si sa jej už, či ho tak trochu nežerie aj ona?" uštipačne sa spýtala Bella, na čo sa Rudolfa urazila. "No dovoľ. Moja sestra má úroveň." "Aha. Tak to tým chceš povedať, že ja tú úroveň nemám? Vieš čo Rudolfa? Vypadni. My dve sme spolu skončili. A nechápem, prečo mi to hovoríš až teraz. Chodím s ním už skoro dva týždne a ty mi povieš tvoj úprimný naňho až teraz." Ako náhle to dopovedala, Rudolfu už nevidela. Stratila sa niekde za stromami. Jej kamarátka, s ktorou sa pozná už od základky, mala veľmi výrečnú povahu. Výrečnú, ale nie moc úprimnú. Veľa vecí čo ju štvalo, si pestovala v sebe a nakoniec ich zo seba dostala v tej najnevhodnejšej chvíli. Ako napríklad teraz.
"Hey sweetiee..." vyšiel po tridsiatich minútach z východu školy Fred so svojimi podobnými spolužiakmi. Bella sa usmiala. Pobozkal ju na ústa a všetci spolužiaci sa na tom začali smiať. "Je vám niečo smiešne?" odvážne sa spýtala aj keď niekde vo vnútri sa totálne klepala. Bolo jej zvláštne byť sama s piatimi o tri a pol roky staršími chalanmi. "Nie v kľude pokračujte.." slizko sa zasmial perverzák Mark, Fredov spolužiak. Bella nevedela ako sa má zachovať, tak mlčala. Čakala, že im Fred niečo povie, ale nestalo sa tak. Chcela si užívať tú chvíľu, že konečne je tým dievčaťom, čo sa točí okolo úspešných chlapcov, ale necítila sa tak dobre, ako čakala. Fred ju objal okolo pliec, aj keď bol od nej o hlavu vyšší a celkovo väčší. Všetci sa vybrali do Subwaya. Cestou tam Fredovi spolužiaci urobili nejaké to peklo náhodným okoloidúcim alebo ich mladším spolužiakom. Napríklad bifľošovi Augustusovi Stewovi z druhej triedy, ktorý vyhráva všetky olympiády a pýši sa jednotkami, kopol Mark do zadku a následne mu hodil okuliare do smetného koša. Augustus totiž čakal na autobus, ktorý ho mal odviezť na hodinu saxofónu. Celá Fredova partia sa na tom začala nesmierne rehotať. Iba Belle došlo, že je to šikana. "Hahahaha prečo sa nesmeješ tiež sweetie? Nevidela si ako vtipne padol August na zem?" primitívne sa počas smiechu opýtal Fred. Belle docvaklo, že musí zapadnúť. Začala sa smiať aj ona. Aj keď sa smiala umelo, nikto si to nevšimol. Augustus na ňu hľadel zúfalo a prekvapene. Mal síce rozmazané pred očami, pretože mal okuliare v smetiaku, ale jej smiech rozoznať vedel. Totižto na základnej boli spolu v skupine na geografickej olympiáde. Fred, držiac Bellu frajersky za ruku a štyria chalani ktorí sa nevedeli prestať smiať chceli pokračovať v ceste do Subwayu, keď zrazu počuli slovo "Ďakujem." z Augustusovych úst. S prekvapením sa otočili a zbadali istého chalana, ktorý loví Augustusove okuliare zo smetiaku. To ďakujem patrilo jemu. "To ti spravili oni?" spýtal sa chlapec Augustusa, a pozrel na skupinu. "To je Ok. Tu máš saxofón. Ahoj." podal mu chlapec hudobný nástroj do ruky a Augustus odišiel na autobus. V tom ho Bella spoznala. Jeho svetlé vlasy mu trčali z čiapky. Jeho z cela zachrípnutý hlas, ktorý pôsobil ako tá lepšia forma mutovania. A jeho zvlášty úsmev. Aj teraz bol na jeho tvári. John. Už by na ňho skoro zabudla. John prešiel popri skupine s tým čudným úsmevom a celý čas sa pozeral na Bellu. Bolo to ako pichnutie do svedomia. Cítila to iba ona. Fred a jeho parťáci ostali na prechádzajúceho Johna udivene hľadieť. Hurónsky smiech ich prešiel ihneď. Ale prečo? "Hej, svätý. Vráť sa. Potrebujem doučovanie z etiky.!!!" začal na odchádzajúceho Johna kričať Mark. Myslel si, že bude vtipný. "Ja nemám na škole etiku!" odkričal späť John, strčil si ruky do vreciek, a pokračoval v ceste. Bellu táto situácia zaskočila a celý večer sa cítila tak, ako nikdy pred tým. Kvôli Fredovej partii pôsobí pred ostatnými ako mrcha.

Emoňa

Presvedčenie v daždi (1)

Mám nový nápad a nový príbeh. Nevravím, že Ernest a Klára končí, a nevravím, že vás to zaujíma ale mňa to baví. :) 
Pršalo.
Aj v jej srdci. Pred oknom zbadala zaparkovanú motorku svojho frajera a zľakla sa. "Bella odmietam ti povoliť jazdiť na nej." zasmiala sa mama, ale myslela to vážne. Mama sa smiala na jej hranom vážnom podtóne. "Beriem." placla jej po ruke Bella a bežala dolu. "Nemôžem Fred." ospravedlnila sa a ignorovala tečúce kvapky po jej nie veľmi zmachlenom líci. "Prečo? Vaši ti to zakázali?" potiahol si z cigarety a hral sa na čiernobieleho rebela. "Nie." klamala ale stále hľadala lepší dôvod. Mlčala. "Si stále iba dieťa Bella. Je to zvláštne. Idem, čau." zmizol. Oplatila sa mu úprimnosť?
Áno.
Bella neustále hľadela do diaľky za týpkom v koženej bunde s nagélovanou hlavou na motorke, ktorý odchádzal. Fred bol od nej o 50 mesiacov starší a chodili spolu skoro týždeň. Zoznámili sa na školskom plese, na ktorom bola Bella so svojou kamoškou Rudolfou. Fred aj s jeho partiou, ktorú dá sa povedať viedol, stáli v rohu v kožených bundách a okukávali všetky baby.
Belle vyhŕkla ďalšia slza, pretože ju Fred opäť urazil, že je malá. On maturuje a ona len pred pol rokom nastúpila na strednú. Nemôže to tolerovať, keď už si ju vybral?
Bella si sadla na trávu vo svojej záhrade a chytila sa za brucho. Chcela sa stať staršou ako je on. Aby mohla jazdiť na jeho motorke a chodiť s celou partiou von. Bola do Freda šialene zamilovaná, ale zároveň aj naštvaná.
O 35 minút:
"Hej, teba nepoznám! Si nový sused?" postavila sa Bella z mokrej upršanej trávy v jej záhrade a mávala človeku prechádajúcemu okolo. Jej mokré vlasy jej nepridávali na kráse, pretože vyzerala ako zmoknuté kura v sukni. Prechádzajúci človek mal na sebe goretexovú čiernu bundu s kapuňou. Keď sa k nej otočil, ostal nehybne stáť. Po dvoch sekundách podišiel k plotu a zložil si kapucňu. Bol to čísi strapatý chalan so svetlými vlasmi približne v Bellinom veku. Usmial sa. "Ahoj som John. Bývam od teba asi o dve ulice ďaľej od minulého týždňa." predstavil sa cez kvapky padajúceho dažďa. " A kam ideš?" šibnuto sa spýtala Bella a začala si žmýkať svoje hnedé rovné vlasy. "Nakúpiť paradajky. Moji bratia ich majú radi." povedal zachrípnutým hlasom a potom si odkašlal. "Môžem ísť s tebou?" usmiala sa Bella a vyšla zo záhrady. John sa na ňu zvláštne pozrel svojimi bledohnedými očami až prestalo pršať a vyšlo slnko.
"Isabella Denise Adorableová! Vráť sa okamžite domov a prezleč sa! Ty si naozaj bola celú hodinu na tráve v daždi? Si normálna?!" začala vrieskať Bellina mama z balkóna spálne. John sa začal tlmene smiať a Bella ostala červená. "Ty si si to nevšimla mami?" odkričala jej naspäť Bella. "Spala som! Čakám predsa tvojho ďaľšieho súrodenca! Musím spať!" stále kričala. "Och...celá ulica musí vedieť čo sa deje. Idem sa prezliecť. O 42 sekúnd som späť. Prosím počkaj ma..." precedila pomedzi zuby mokrá Bella a bežala do domu. Svoju mokrú sukňu a blúzku si dala na sušiak a na rýchlo na seba hodila obrovskú mikinu s klokaními vačkami a na mokré vlasy nasadila čiernu obyčajnú čiapku tak, že jej netrčal ani jeden hnedý vlas.
"Koľko máš vlastne rokov?" spýtala sa Bella počas cesty do potravín keď sa práve hrala na malú a chodila po obrúbniku aby udržala rovnováhu. John mal ruky vo vreckách bundy a išiel popri nej. "16 a dvanásť dní." odpovedal a odkopol najbližší kameň. "Aj ja mám 16. Ale iba sedem dní." zasmiala sa Bella a uvedomila si, že obaja sa narodili v tom istom mesiaci. "Povedz mi niečo o sebe.." sebavedomo z neho ťahala otázky a on na ne pohotovo odpovedal. Povedal jej, že hrával 10 rokov futbal za školu, z ktorej práve odišiel a chce začať trénovať v nejakom tíme aj tu. Povedal aj to, že má dvoch mladších bratov a jednu sestru, ktorá o rok končí vysokú. Povedal aj to, že jeho rodina je silno veriaca a preto začal minulý týždeň navštevovať gymnázium sv. Apolónie, a aj to, že každé ráno chodí na bicykli do tej školy na bicykli 12, 58 km.
"To kvôli nejakej cirkevnej škole chodíš každé ráno dvanásť a pol kilometra na bicykli keď ulicu vedľa máš normalné gymko?" zastrčila si prameň vlasov do čiapky Bella a nechápavo kráčala ďalej.
"Veríš v Boha?" zastal John a pozeral svojej novej známej do očí s napätým výrazom. Bella pozrela mimo, zaváhala a napokon vyslovila to pre Johna škaredé NIE. John sa zvláštne usmial a pokračoval v ceste do obchodu pre paradajky.
 "Povedala som niečo zle? Nemusíme mať o viere predsa rovnaké názory, či?? vyzvedala keď už prechádzali v obchode popri regáloch so zeleninou. "Nie, nemusíme. Ja len, som si myslel... vyzeráš veľmi slušne a .. také baby poznám z nášho stretka v kostole. Pôsobia úplne tak isto ako ty. Zaujímavé." prehodil a vzal do rúk tri balenia cherry paradajok. "Pôsobím slušne?? Ja nechcem pôsobiť slušne.. chcem byť grázel!!" začala mierne panikáriť cestou k pokladni až na nich pár ľudí zazeralo. "Áno pôsobíš." začal vykladať tovar na pás a kútiky úst sa mu zdvíhali. "Aktuálne niesi zmachlená, máš obyčajnú mikinu a nie výstrih po opasok, tenisky... si celkom milá a sebavedomá." povedal a podával pokladničke značne zmočenú bankovku. Bella ostala úplne zarazená. Nevedela, či to má brať ako kompliment alebo ako urážku, pretože vždy chcela vyzerať ako tie dievčatá, ktoré pochodujú popri grázloch ako je Fred. Ale nešlo jej to pretože zároveň mala rada pohodlný štýl.
Pred Bellinim domom John zastal až mu jeho svetlé ale nie blond vlasy začali viať na stranu. "Nechceš prísť na jedno stretko do kostola?" spýtal sa jej a opäť sa tak čudne ale zlato usmial. Bella bola očividne mimo z jeho výrazu ale bola rada, že má nového kamaráta. "Keďže ťa poznám možno hodinu a zdá sa mi, že ťa poznám roky, a budem rada ak budeme super kamaráti, prídem tam. Kedy to býva?" "Piatky o piatej." vysypal zo seba šťastne. "V kostole sv. Monitora na Saint Avenue. Prosím, príď tam. Budem veľmi rád." dopovedal a začal bežať domov. Doslovne bežal.
Bella také prekvapenie vo svojom živote ešte nezažila. Kto to bol zač? Páčilo sa jej jeho správanie, aj keď nebol ako ostatný. Zaznačila si do svojho nasilu ružového kalendára, že v piatok o piatej má byť v kostole svätého Monitora a hneď na to, začala opäť myslieť na Freda.

Emoňa.