Ruth

"John, musím ti niečo povedať kamoš." 

"Hovor.." uškrnul sa.

"Bellu znásilnili.." ozval sa.

"Čo?" 

Todd pozrel na zem a prikývol.

"Kto?!" zvýšil hlas a bolo vidno, že mu červeň stúpa do tváre.

"My bro." pomaly prehltol čiernovlasý kamarát.

"Zabijem ho." zašepkal a prudko sa zdvihol z kresla, ktoré už dvadsať rokov dopĺňalo nemocničnú chodbu. Začal bežať smerom k výťahom a Todd ho nasledoval. Samozrejme, že ITčkár nestíhal za novým útočníkom školy sv. Apolónie.

"Páni kam bežíte?" zastavil Johna primár a skúmavo sa mu zahľadel na obväz na hlave. Plavovlasého to iba zdržovalo, tak sa mu vytrhol z rúk a vybehol z hlavného vchodu. 

"JOHN!!!" zvrieskol Todd keď bol vonku a hľadel na zmenšujúceho sa kamaráta v diaľke, ktorý bežal smerom domov.

__

Milý denník,

budem ťa volať John, pretože Johna mám rada. 

Nie, John nie. Nechcem Johna zaťažovať mojimi problémami, pre ktoré som si práve tento denník založila. Ale nemôžeš byť ani Fred, aby som ti uberala na nálade, pretože pri tom mene je mi zle.  Bože, pomôž mi.

Milá Rút, (to je skvelé meno)

minule som čítala o tebe príbeh v Biblii. Stalo sa to ešte pred osudnou sobotou, ale to nevadí. Bola to ešte tá pekná časť môjho života. Minule som sa otca Grega pýtala, prečo existujú znásilnenia. Aj to bolo pred osudnou sobotou. Odpovedal, že je to zlo. A zlo existuje vždy. Zlo je tma a dobro je svetlo. Tma je všade tam, kde je nedostatok svetla. Ak mám byť úprimná, nepochopila som ho, pretože mi vlastne ani neodpovedal. 

Rút, cítim sa zúfalo. Otec včera vyhodil tri vrecia plné papierov. Na tých papieroch bol nakreslený Fred. Ale nebolo ho poriadne vidno, lebo som ho celého dočmárala, doškrtala a popísala som vedľa neho hnusné nadávky. Najhoršie na tom je, že mama je tehotná a nemôžem sa jej zveriť o mojom najhoršom zážitku v živote. Oco mi poradil, že ak chcem súrodenca, mám počkať. Vraj by od žiaľu potratila. Otcovi sa nedá so všetkým zdôveriť. Hlavne o takýchto hnusných veciach. Síce sa o tom so mnou tri hodiny rozprával, celý čas som plakala a prikyvovala. Poradil mi denník. Tu si a máš tu byť namiesto mamy. 

Toddovi by som sa mala poďakovať, ale podobá sa na Freda. A Freda už nechcem vidieť. Najviac ma desí to, že to bude vedieť celá škola. Budú ma nasilu ľutovať a všetci to budú riešiť, takže sa na to len tak nezabudne. Čo bude pre mňa zjavne ťažké. A ťažké je to, že sa začínam báť všetkých mužov a chalanov, ktorí sa na mňa len pozrú.

Ale dnes sa mi stali aj dobré veci. Bola som len tak v parku a objímala som stromy ako šibnutá. Mala som voľný pocit a aspoň na chvíľu sa mi pred oči nevracala slnečná sobota.

__

"Dole stojí John, Bella!" zakričala mama na Bellu z kuchyne a Bella ihneď svoju novú kamarátku vypustila z rúk. John mal obväz okolo čela a zhora mu trčali priveľmi strapaté vlasy. Vyzeral dosť skleslo. "Ahoj" pozdravil ju po dlhej dobe a ona sa mu podvedome hodila okolo krku. Zatiaľ si mohla do svojho zoznamu nebojím sa chalanov napísať otca a Johna. 

"Todd mi to pred chvíľou oznámil. Prečo si mi to nepovedala?" 

"Na čo by ti to bolo? Nechcem zaťažovať ľudí, ktorých mám rada." snažila o úsmev.

John sa stále tváril vážne.

"Kde je teraz ten magor O'Magor?" 

"Neviem. Ale za to všetko mu hrozí minimálne dvadsať rokov nepodmienečne. Tak mi to povedal otec." povedala.

John si vzdychol a povedal: "Bella musím odísť s naším tímom do Vancouvru. Postúpili sme do celo kontinentálnej ligy." 

"Gratulujem." usmiala sa na jeho bledohnedé oči a on ju pobozkal. 

__

-Ja veď.

-Will you marry me James McAvoy?

(please say Ok)