Zita

Volala sa Zita a nebola z tých pekných. Bola z tých čudných a hanblivých zároveň. Ale v kolektíve ľudí, čo poznala si nezavrela ústa. Jej domov nebol ako domov ostatných. Niekedy bola odkázaná sama na seba a hovorila si, že sa učí do budúcna.
V zrkadle videla svojho otca. Bála sa svojho výzoru, pretože sa bála svojho otca, ktorý je v zúfalý v jame zla. Mala obdivované kamarátky. V hlave tie kamarátky nazývala magnetmi. A tým kamarátkam to liezlo na nervy pretože Zita priveľmi o ich magnetizme mudrovala. A robila si z nich srandu, a kamarátky to urážalo. Lenže magnetickým kamarátkam nedošlo, že im Zita závidí krásu. Vtedy ešte Zita nevedela, že krása nie je všetko. A kamarátky to vedeli a boli pekné aj zvnútra. A mali výhodu. Iba Zita nie.
V jedno pekné popoludnie Zita stretla Barbie a povedala jej, že má pekné vlasy. "Ďakujem." Zita očakávala, že Barbie dodá k svojej vďake aj frázu : ''Aj ty'' ale bohužiaľ nedočkala sa. Prečo by aj mala? Veď nie je pekná.
Celý život sa Zita modlila len za jednu vec. Bol to jej veľký sen. Každý má nejaký sen. Jeden, čo je najväčší z tých všetkých ostatných snov. A za tento sa Zita modlila už štyri roky. Vtedy, keď sa dozvedela, že nemá šancu. Že rodina si dedí aj takéto veci. Chcela každému dokázať, že ona to nezdedí. A tak sa modlila a dúfala. V dobrom i v zlom. Vyhýbala sa zlým myšlienkam. A večerala žuvačky. Hrešila závidením, ale vedela, že Boh existuje aj za to zlé v jej živote. To patrí ku každému. Každý má v živote niečo zlé.
Ale aj dobré. A to je Boh.